Utajovaný atentát

Muž, ktorý sa pokúsil v roku 1969 zastreliť Brežneva, skončil v psychiatricej liečebni Bol medzi sprisahancami, ktorí v roku 1964 zvrhli vtedajšieho sovietskeho vodcu Nikitu Sergejeviča Chruščova. Zasadol na jeho miesto a osemnásť rokov patril k najmocnejším mužom sveta. Veľa ľudí ho nenávidelo, no len jeden siahol po zbrani a pokúsil sa ho zabiť.
Do nového šéfa strany Leonida Iľjiča Brežneva spočiatku mnohí vkladali nádeje. Veľmi rýchlo sa sklamali. Nič sa v Sovietskom zväze nepohlo vpred, nič sa nezmenilo. Za jeho vlády došlo k pomalej obnove stalinských metód, rozmáhala sa korupcia a rodinkárstvo. Konštatovanie, že „Stalinovo gangsterstvo chicagskeho typu iba nahradila kamuflovaná mafia Brežneva a jeho spoločníkov, pričom zločinecká podstata systému zostala“, bolo preto výstižné.

Tabu:
Po tom, čo si Brežnev zabetónoval pozície, oddával sa radovánkam. Lovu, rýchlym a luxusným autám aj ženám. To všetko však bolo pre verejnosť tabu. V jej očiach mal byť takmer askétom, múdrym a vľúdnym, odovzdávajúcim všetky svoje sily práci pre blaho ľudu. Milujúcim a milovaným vodcom. Preto sa celé roky neobjavila ani zmienka o pokuse zavraždiť ho. Poškodilo by to jeho aureolu. Neúspešný atentát, ktorý na Brežneva spáchal v roku 1969 iba dvadsaťročný podporučík Viktor Iľjin, patril ku kremeľským tajomstvám. A tých nebolo málo. Atentáty i politické vraždy, úchylky popredných predstaviteľov strany a štátu, zneužívanie moci... Pravda sa teraz pomaly dostáva na verejnosť. Vzhľadom na obľúbené sovietske kamuflovanie sa však celá a skutočná ukáže až po sprístupnení archívov z toho obdobia. Zatiaľ sú známe aspoň čriepky z celej mozaiky.

Privítanie hrdinov:
Dvadsiateho druhého januára 1969 pristál na moskovskom letisku Vnukovo 2 špeciál IL 18, ktorý priviezol do metropoly hrdinov tých dní, kozmonautov Sojuzu 4 a Sojuzu 5. Pred týždňom sa im podaril husársky kúsok - spojenie dvoch pilotovaných lodí v kozme a prestup z jednej do druhej. Predchádzajúce dva pokusy, v rokoch 1967 a 1968, nevyšli. O tom sa však nehovorilo. Prezentovali sa len úspechy, Brežnev sa za nimi priam triasol. Miloval slávu, vyznamenania, tituly. Bol maršalom Sovietskeho zväzu, nositeľom Leninovej ceny mieru, Leninovej ceny za literatúru, mimochodom, dostal ju za dielo, ktoré nielenže nenapísal, ale povráva sa, že ho ani nečítal... Tituly a vyznamenania zbieral, kde sa dalo. Doma i v zahraničí. Keď v novembri 1982 niesli ku kremeľskému múru rakvu s jeho pozostatkami, kráčalo za ňou niekoľko desiatok dôstojníkov, ktorí mali na zamatových vankúšoch 220 jeho vyznamenaní.
Úspech kozmonautov v januári 1969 prišiel Brežnevovi mimoriadne vhod. Predchádzajúci rok nebol veľmi dobrý. Skôr naopak. Tanky, ktoré poslal do Československa proti údajnej kontrarevolúcii, uškodili nielen zahraničnej politike ZSSR, ale okupácia naštrbila aj vzťahy KSSZ s niektorými jej bratskými stranami. V kozme patril záver roka Američanom. Chystali sa na pristátie na Mesiaci. Na Vianoce 1968 ho posádka Apolla 8 desaťkrát obletela.
V Moskve preto pripravili parádu väčšiu ako inokedy. V kremeľskom Zjazdovom paláci čakalo na vesmírnych hrdinov asi 6 000 hostí. Leonid Iľjič im mal pred ich zrakmi a v priamom televíznom prenose odovzdať vyznamenania. Privítať ich šiel so svojou suitou aj na letisko
. Kozmonautov úspešných Sojuzov Vladimira Šatalova, Borisa Volynova, Jevgenija Chrunova a Alexeja Jelisejeva sprevádzali aj niektorí ich kolegovia. Valentina Tereškovová, jej muž Andrian Nikolajev, Alexej Leonov a Jevgenij Beregovoj.

Prerušený prenos:
Reportáž z privítania hrdinov sledovali milióny divákov. Konvoj luxusných vládnych limuzín prechádzal ulicami Moskvy, kde ho, ako vždy, pozdravovali pracujúci a mládež. Nablýskané Čajky sa blížili k Borovickej veži, jednej z troch vstupných brán do Kremľa, keď sa priamy prenos z ničoho nič skončil. Bez vysvetlenia. Pokračoval potom až o hodinu. Tiež bez vysvetlenia. Na prekvapenie zhromaždených v Zjazdovom paláci, no aj televíznych divákov, neodovzdával kozmonautom zlaté hviezdy hrdinov generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev, ako sa očakávalo, ale predseda Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolaj Podgornyj. Na poblednutých tvárach niektorých súdruhov bolo badať akési napätie. No takmer nik nevedel, čo sa stalo. Iba pár vyvolených dostalo informáciu, že len pred niekoľkými desiatkami minút sa pri Borovickej bráne strieľalo. Presnejšie, ktosi strieľal na vládnu kolónu. Sú aj obete...
Mŕtvy vodič, ranení kozmonauti: Keď vládna kolóna s kozmonautmi vchádzala na územie Kremľa, vrhol sa muž v milicionárskej rovnošate pred druhé auto v poradí a okamžite spustil streľbu z dvoch pištolí. Ani raz neminul. Šestnásťkrát zasiahol čelné sklo nablýskanej Čajky. Bol presvedčený, že práve zabil Brežneva. Overoval si predtým automobilový „protokol“. Vždy to tak bolo. V druhom vozidle kolóny sa vozieval generálny tajomník ÚV KSSZ. Nemohol tušiť, že 22. január bol výnimkou. Hneď po odchode z letiska sa autá nečakane preskupili. Vozidlá s kozmonautmi išli prvé, Brežnevova Čajka sa zaradila do kolóny až ako tretia. Atentátnik zabil vodiča a zranil kozmonautov Nikolajeva a Beregovoja. Tereškovovej, ktorá tiež bola v aute, sa nestalo nič. Nikolajev nestratil duchaprítomnosť a, hoci postrelený, okamžite sa chopil volantu a zastavil Čajku pri chodníku. Strelec, ktorý medzitým zistil svoj omyl, dostal hysterický záchvat. Ani sa nepokúsil o útek. Bez problémov ho odzbrojili a zatkli.

Blázon?
Ukázalo sa, že oným atentátnikom bol dvadsaťročný podporučík Sovietskej armády Viktor Iľjin. Milicionársku rovnošatu ukradol strýkovi. Slúžil vo vojenskom útvare v Lomonosove neďaleko Leningradu. Tam sa zmocnil dvoch pištolí a štyroch zásobníkov a odletel do Moskvy, aby zabil Brežneva. Okrem iného vraj aj za okupáciu Československa.
Vyšetrovateľom povedal, že po zavraždení Brežneva plánoval nastúpiť na jeho miesto a vytvoriť novú, nekomunistickú stranu. Pochopiteľne, po takejto výpovedi nezostávalo nič iné, len ho odovzdať do rúk psychiatrom. Tí ho uznali za blázna. V posudku skonštatovali schizofréniu a Iľjin putoval namiesto väzenia do liečebne, kde strávil ďalších osemnásť rokov.
Ako pacient mal odtiaľ v roku 1977 poslať v rámci diskusie o novej ústave Najvyššiemu sovietu ZSSR návrh, aby v nej bolo zakotvené, že „každý člen spoločnosti má právo na teroristický čin v prípade, že strana a vláda robia politiku odporujúcu ústave“.

Nešťastní ochrankári:
Iľjinov čin spôsobil škandál v bezpečnostných službách, ktoré o niečom takom nemali ani tušenia. Zlyhala i ochranka. Nasledovali opatrenia na zvýšenie bezpečnosti nielen generálneho tajomníka, no aj ďalších vedúcich predstaviteľov strany a štátu. Na vládnych autách vymenili dovtedajšie „nepriestrelné“ sklá za ešte silnejšie, samotnému Brežnevovi pridelili až desaťčlennú ochranku.
Ďalší atentátnik sa však už neukázal. No ochrankári mali aj tak plné ruky práce. Brežneva museli chrániť najmä pred ním samým. A to nebolo vždy jednoduché, pretože on si robil, čo chcel. Sadal za volant a jazdil ako pretekár. Jeden z nich spomínal, ako raz, len čo vyšli z Kremľa, dostali na sprievodnom aute defekt. Za volantom druhého auta práve sedel generálny tajomník. Pochopiteľne, nezastal. Išli na daču vzdialenú od Moskvy asi 150 kilometrov a hoci koleso bleskovo vymenili, Brežneva už nedostihli. Urobil to vraj za necelú hodinu. Inokedy sa stalo, že stranícky bos nezvládol riadenie, vyletel z cesty a auto zostalo visieť nad priepasťou, skade ho musel aj s ochrankármi vyťahovať žeriav.
Inú príhodu spomínal v denníku Pravda Brežnevov tlmočník Viktor Suchodrev: „Bol som pri tom, keď mu Nixon v roku 1973 daroval auto Lincoln Continental. Bolo to v Camp Davide, letnom prezidentskom sídle, kde sú len úzke cestičky, nevhodné na rýchlu jazdu. Brežnev hneď sadol za volant, Nixon k nemu, ja som naskočil dozadu. Generálny tajomník šliapol na plyn a veľkou rýchlosťou nás povozil. Keď zastal, Nixon, celý bledý, sa zmohol iba na krátku pochvalu: Vy ste ale vodič!“
Brežnevovi ochrankári si mohli vydýchnuť, až keď nastúpila starecká demencia a choroby. Vtedy pre zmenu mali plné ruky práce lekári a poradcovia. „Chodiacu mŕtvolu“ museli pripravovať najmä na dôležité medzinárodné stretnutia. Brežnev totiž už nedokázal rokovať, len čítal, čo mu napísali. Neobišlo sa to bez trapasov. Na jeden z nich, počas schôdzky Brežneva s americkým prezidentom Jimmym Carterom v roku 1979 vo Viedni, spomínal už citovaný Viktor Suchodrev. Sovietske vedenie sa rozhodlo ukázať, že chýry o zlom Brežnevovom stave sú prehnané a navrhlo Američanom stretnutie medzi štyrmi očami len s tlmočníkmi. Otázky, ktoré Carter položí, sa dali predvídať, a tak diplomati na každú pripravili písomnú odpoveď v širšom a užšom znení, podľa toho, ako zaznie. Tlmočník musel nájsť správny list papiera a podať ho Brežnevovi. Pri užšom variante Suchodrev pre istotu vyškrtol z jednej odpovede záver. Brežnev prečítal, čo mal a keď sa dostal k prečiarknutému textu, obrátil sa na tlmočníka: „Viťa, toto už čítať nemusím ? „

VLADIMÍR HUDÁK : pre PLUS 7 dní