Bicia čata

Sídlila na Hradčanoch a jej úlohou bolo vytĺcť priznanie z obvinených.

Voviedli väzňa. Vyšetrovateľ uprel na neho pohľad. „Pán generál, vyslúžili ste si ostrohy. Najprv ako legionár, potom v Londýne a napokon u generála Svobodu. Skvelá kariéra!“ „Plnil som si len povinnosti,“ povedal obžalovaný. „Povinnosti? Bolo vašou povinnosťou aj zrádzať republiku? Tak vám to nariadili v Londýne?“ Obžalovaný protestoval: „Verne som slúžil a slúžim republike. To, že ju zrádzam, je číry výmysel.“ Vyšetrovateľ vyskočil spoza stola: „Nepriznávaš sa, ty anglická sviňa?! Pošlem ťa na Kapucínsku ulicu. Tam zaspievali aj väčší lotri, ako si ty.“

Dom nárekov:
Vlastne ho volali domček. Ale len niekoľkí zasvätení. Iní o jeho existencii nevedeli, bol hlboko zakonšpirovaný. Komu prišlo na um vybrať si jednoposchodovú budovu rovno na Hradčanoch, kde sa písali najsvetlejšie dejiny českého národa, a zriadiť tam mučiareň, ktorá patrí medzi najtemnejšie stránky českých dejín?
Ukrytá za mohutnou budovou vojenského súdu a za vysokým múrom nevzbudzovala nijaké podozrenie. Z nej nebolo možno počuť rev týrajúcich a náreky týraných. Preto sa po „víťaznom februári“ rozhodol pre ňu námestník ministra obrany Bedřich Reicin, generál, ktorý nikdy nebol vojakom. Muž s pochmúrnou minulosťou a so závratnou kariérou tam zriadil „príručnú“ väznicu oddelenia obranného spravodajstva, čo bola vojenská obdoba ŠtB.
Hneď po uchopení moci komunistami prepukol pohon na celé vrstvy obyvateľstva. Osobitne na vojenských a policajných dôstojníkov. Na tých už v marci. Akoby všetko mali dopredu pripravené. Boli to predsa ozbrojené zložky, donucovací aparát a ten musí byť spoľahlivý, verný, oddaný, aby nik neohrozil vládnutie. Necelých tridsať ciel domčeka pod Černínskym palácom a Loretou sa rýchlo zaplnilo majormi, plukovníkmi, generálmi, čo si v boji vyslúžili najvyššie vyznamenania, celá elita v uniformách. A vždy býval plný. Dozorcov do domčeka si nadriadení osobitne vybrali. Takých, čo oddane slúžia. Takých, čo sa neštítia ničoho. Takých, ktorých vytiahli odkiaľsi zo spodiny a potom sa nevedeli nasýtiť mocou.

Vždy s obuškom:
Volal sa František Pergl a bol neobmedzeným pánom v domčeku. Pre jeho vychrtnutú postavu ho prezývali Vysušená lipa, ale i Čierny penicilín - preto, lebo vyhladovaným a vysmädnutým často ordinoval liek fenolftaleín, ktorý vyvolával hnačky a oslaboval organizmus. Roku 1948 bol práporčíkom československej armády. Ako päťdesiatpäťročný. Nie ktovieaká kariéra. Navyše - išiel o ňom chýr, že je najsprostejší a najhorší práporčík.
Pergl vždy chodil s obuškom. A každého privítal jeho údermi. Priviedli generála Vladimíra Přikryla, bývalého legionára, účastníka protifašistického odboja vo Veľkej Británii, v Svobodovej armáde, v SNP, a Pergl sa potešil: „Tak už aj pán generál je tu?“ A uštedril mu úder do tváre. Tentoraz päsťou. Postŕhal mu epolety a všetky vyznamenania. Čo si on, ešte nedávno zaznávaný práporčík, môže dovoliť voči generálovi! Priviedli hokejistov armádneho klubu, slávnych chlapcov, čo vyhrali majstrovstvá sveta, ale prebleskol chýr, že pri najbližšom zájazde chcú zostať v Amerike. Jeden z nich, Antonín Španninger, spomínal: „A potom prišiel všemocný Pergl vo vysokých čižmách a v rajtkách, aj esesácka uniforma by mu bola slušala. ,Vyzliecť donaha! Nehovoriť!‘ Prvý úder. A druhý. Keď obrátili vrecká mojich nohavíc a našli žuvačky, poctil ma aj prvým titulom: ,Ty jedna zapredaná sviňa americká!‘“
Pravdaže, obušok nebol jediný Perglov pracovný nástroj. Iný hokejista, Augustin Bubník, spomína: „Jeden zo svojich obľúbených nástrojov skúšal aj na mne: kliešte, ktorých páky nasadzoval za uši a uťahoval šraubom. Bola to bolesť na zbláznenie.“

Mučenie na storako:
Nepriznávaš sa? Nepriznávaš sa, že si špión, diverzant, vlastizradca, že si sa zapredal imperialistickým vojnovým štváčom? Nepriznávaš sa ani, keď sme ťa celé dni vypočúvali a bili? Uvidíme, koľko ešte vydržíš. Keď ťa nebudeme vypočúvať, budeš stále cvičiť, chodiť, možno len stáť, ale sadnúť si nesmieš. Ani spať. A nedostaneš ani žrádlo...
Augustin Bubník spomína: „Na výsluchy ma odvádzali o šiestej ráno, späť väčšinou až neskoro večer. A celý čas bez jedla. Niekedy ma Pergl, unaveného z výsluchov a hladného na spadnutie, namiesto chleba nútil behať okolo stien cely. Keď nohy odmietali slúžiť, pomáhal mi obuškom.“ Generál Karel Kutlvašr, veliteľ Pražského povstania, napísal: „V zime nám Pergl prikázal vyniesť posteľ na chodbu a celú noc prechodiť v cele pri otvorenom okne.“
Vo februári 1951 zatkli majora Tomáša Sedláčka, ktorý za vojny slúžil v československej západnej i východnej armáde, bojoval na Dukle i v SNP. V domčeku okúsil jednu z najsurovejších Perglových metód: „Namontoval ma do špeciálnych a nesmierne trýznivých okov. Na každú nohu mi prišrauboval ťažkú, možno sedemkilovú manžetu, spojil ich mohutnou reťazou a jej okom pretiahol o niečo slabšiu reťaz...“ Ťažkú reťaz vzal Sedláček do rúk a musel chodiť. Ustavične chodiť. Celú noc chodiť. Rátal: na tej triapolmetrovej dĺžke cely za noc prešiel takmer tridsaťpäť kilometrov. K tomu mu zvonkohra na veži Lorety každú hodinu vyhrávala - Tisíckrát ťa pozdravujem.
„Dvere do mojej cely boli vo dne v noci otvorené,“ zaznamenal plukovník F. „To preto, aby som počul plač a výkriky.“

Na šibenicu!:
Podplukovník František Skokan, účastník bojov na západe i východe, o Kyjev i na Dukle, generál Karel Janoušek, ktorý päť rokov bojoval za prvej svetovej a šesť za druhej svetovej vojny, generál Heliodor Píka, hlavný organizátor československého odboja na východe, generál doktor inžinier Václav Paleček, major Arnošt Černý, major Vladimír Nechanský... Nie desiatky, ale stovky význačných ľudí sa ocitli v domčeku. Z mučiarne obranného spravodajstva viedli iba dve cesty - alebo na šibenicu, alebo na dlhé roky do väznice. Dvadsaťdva vysokých dôstojníkov popravili, ďalší dostali doživotie (Vladimír Přikryl i plukovník Alexander Korda, Slovák, ktorý sa vyznamenal v Slovenskom národnom povstaní), ďalším vymerali tresty od päť do dvadsaťštyri rokov. Bez dôkazov, bez obhajcov, často aj bez svedkov - prípadne s takými, ktorých rovnako násilne prinútili.
Skvelá práca! Reicin sa mal čím pýšiť. Sadistu Pergla čoskoro povýšili na poručíka, potom na štábneho kapitána. Potom... Potom sa všetko prevalilo. Našli sa odvážlivci, ktorí odhalili hroznú pravdu o domčeku. Souček, Musil, Bohata, Vokurka, Řičica, Slavík, Raban, Turek, Myslík, členovia bicej čaty a ich šéfovia sa ocitli na lavici obžalovaných a ako predtým ich obete, aj z nich niektorí odvisli. Reicina popravili v decembri 1952, ale ako člena sprisahaneckého centra Rudolfa Slánskeho, Musila v januári 1954. Pergla odsúdili na jedenásť rokov. Na proces čakal v domčeku, v ktorom ešte len nedávno neobmedzene kraľoval. Odvážlivcov postupne degradovali, viacerých obvinených odsúdili len naoko, svedkovia sa triasli o život, nevinní ešte dlho sedeli vo väznici a ešte dlho trpeli po prepustení, bicie komandá sa činili v iných väzniciach a hlavná vlna nezákonných procesov sa ešte len dvíhala. Násilie bolo podstatou systému.

LADISLAV ŠVIHRAN, pre PLUS 7 dní