Chýbalo tak málo III. - Tajné nemecké projekty

V rámci projektu V-7 bolo vyvinuté a testované i niekoľko konštrukčných variant ďalších lietajúcich krídiel konštruktovanými bratmi Walterom a Reimarom Hortenovými, ktoré boli vybavené dvomi turbínovými motormi JUMO 004-B2, každý s ťahom 900 kp. Na konštruktérsku školu Hortenov neskoršie naviazali hlavne američania pri vývoji lietadiel v rámci tajných projektov Stealth, Aurura a Monarch. O skupine diskoidných vývojových lietadiel typu Haunebu a Vril som sa zmienil v knihe Vimánika šástra. Podľa vzpomienok pilota a leteckého konštruktéra kapitána Schrievera, uverejnených v Spieglu / marec 1950 / pod titulkom Untertassen-Flieger Kombination, bol v rámci projektu V-7 už v auguste 1943 škonštruovaný funkčný prototyp Haunebu I a podľa výsledkov jeho testov v aerodynamickom tunely bol v lete roku 1944 postavený Haunebu II a po ňom Haunebu III. Boli vybavené špeciálnym turbínovým motorom konštrukcie V. Schaubera, používajúci skvapalnenú zmes plynných uhlovodíkov a úspešne zalietavali neďaleko Prahy v skúšobnom priestore závodu BMW až do konca apríla 1945, potom boli demontované, naložené do bední a spolu s celou dokumentáciou odvezené nevedno kde. Haunebu I a Haunebu II mali priemer 25 m a Haunebu III. 74 m. Prvé dve verzie mali byť vybavené účinnými protitankovými kanónmi a používané ako bojové lietadlá k ničeniu pancierových vozidiel a oporných bodov, naproti tomu Haunebu III bol plánovaný ako bojovník pre ničenie lodí. Podľa údajov kap. Schrievera bola v rámci projektov plánovaná tiež štvrtá konštrukčná varianta Haunebu IV o priemere 300 m, ktorej hlavným poslaním mali byť medziplanetárne lety, podobne ako piata varianta Haunebu V cigaretového alebo v podpobe cigary dĺžky 330 m. Haunebu IV a Haunebu V pre nedostatku času už nemohli byť postavené. Všetky typy Haunebu mali byť neskoršie vybavené zvláštnymi pohonnými agregátmi nazývaných aj konvertor, vynájdeným Ing K. Kohlerom. Konvertor mal údajne získavať pohonnú energiu z rozpadu hmoty / kovovej ortuti/ a túto energiu prevádzať do vlastnej pohonnej jednotky Kohlerovho tachyonmagnetogravitačného motora, nazývaného tiež Thule tachyonator. Je veľmi pravdepodobné, že sám Kohler vychádzal z konštrukčných podkladov pochádzajúcich od cudzej civilizácie, ktoré mali Nemci nájsť v jaskynných systémov pod pohorím Muhling-Hoffmana v antarktickej oblasti Zame kráľovny Maud. Dokumentácie vzťahujúce sa  k diskoidým lietadlám Haunebu i všetky informácie o Kohlerovej Thule tachyonatoru sú mimo dostupnosť, pravdepodobne uložené dodnes v niektorom depote na neznámom mieste Čiech. Ostatné verzie diskoidných lietediel, ako sú napríklad Schaubergov model a tri konštrukčné varianty Diskusu konštruktérskej skupiny Ballenzo-Schriever-Miethe, mali dosahovať behom horizontálneho letu rýchlosť až 2000 km / hodinu a dostupnosť 12000 m ale o ich ďalších osudoch veľa známeho nie je.

Nepomohla ani Ardenská ofenzíva
V druhej polovici 1944 si Hitler i generálny štáb Wehrmachtu zrejme naplno uvedomili narastajúcu časovú tieseň, spôsobenú rýchlym postupom spojeneckých armád a rastúce oslabenie výkonnosti nemeckého priemyslu, deptaného masovými náletmi, nedostatkom surovín, energie i palív. To, čo Nemci nesporne potrebovali pre svoju záchranu, bolo získanie času pre dokončenie nových zbraní a vojenských technoogií, aby sa Wehrmacht klesajúci na kolená mohol opäť vzchopiť a prevziať z rúk Spojencov ofenzívnu iniciatívu. Druhou vecou pre Nemecko bolo zníženie intenzity spojeneckého bombardovania, čo bolo možné dosiahnuť jednako podstatným zvýšením efektívnosti protileteckej obrany, jednako pretnutím tylových zásobovacích spojov Spojencov vychádzajúceho z hlavného tylového prekladiska, ktorým v tej dobe bol Rotterdam. To by značne obmedzilo bojovú aktivitu pozemných a leteckých síl Spojencov. Preto Hitler rozhodol o príprave zdanlivo strategicky nezmyselnej ardenskej ofenzívy s cieľom dobyť Rotterdam a rozvrátiť aspoň na čas spojenecký tyl. Ardenská ofenzíva, zahájená v decembri 1944 Spojencov prekvapila a spôsobila im značné straty. Zlé počasie so snehom a nízkou oblačnosťou znemožnilo aktívnu činnosť letectva Spojencov, ale útočiacim nemeckým tankovým jednotkám naplno vyhovovalo. Nečakaný začiatočný úspech ardenskej ofenzívy sa však mal skoro zmeniť na krutú porážku. Zasiahla prozreteľnosť, Hitlerom tak velebovaná a zaklínaná – tantokrát však proti nemu. Ardenská operácia stroskotala, avšak nie na úpornej obrane Spojencov, ale preto, že nemeckým pancierovým jednotkám došly pohonné hmoty a náhly obrat počasia umožnil letectvu Spojencov úspešne ničiť uviaznuté pancierové jednotky. Porážka bola dovŕšená, keď nemeckí ženisti z dodnes nevysvetliteľných príčin nezničili jediný most cez Rýn v Remagene, a tak americké jadnotky mohli ľahko ardenskému zoskupeniu padnúť do týla a zlikvidovať ho bez väčších problémov. A tak Hitler ztratil nielen nádej získať potrebný čas, ale prišiel i o značnú vojenskú silu.

Venujme teda pozornosť vojenským projektom nemeckých zbraňových systémov a technológií, ktoré mohol Wehrmacht uplatniť proti spojeneckým armádam v prípade, keby nemecký priemysel získal dostatok času k dokončeniu ich vývoja a zahájeniu výroby. Informácie, získané po vojne tajným službami pri vyťažovaní vedeckotechnickej a technologicko priemyslovej dokumentácie, podávali udrvujúci obraz o prekvapivom pokroku nemeckej technológie v oblasti protileteckých a protitankových raketových striel navádzaných automaticky na cieľ pomocou čidiel citlivých na tepelné žiarenie /projekt Madrid/, vysokofrekvenčnými rádiovými vlnami v pásme 6m / projekt Mosaik, Feuerball, Pincher, Marder/ a čidlá citlivé na elektrostatické pole lietadiel vytvárajúcich sa trením prúdu vzduchu o povrch lietadla /projekt Kuhglocke/.

Špičku technického pokroku v tej dobe predstavovala miniatúrna špeciálna televízna kamera DFS pre navádzanie striel, vyvinutá konštrukčným strediskom Ríšskeho ministerstva pôšt, detašovaného v Tanvaldu u Liberca. Kamera DFS obsahovala ultracitlivé termočlánky vyvinuté v sekcii D Deutche Forschungsantalt fur Segelflug v Ainringu u Salzburgu už v roku 1944, a ich výroba bola na príkaz ministerstva vojenského priemyslu A Speera zahájená s vysokou prioritou vo viedenskej firme Kepka Werke. Tejto kamere nevadila ani hmla, ani mraky a jej konštrukcia bola tak vyspelá, že ju Spojenci využili pre vlastné zbraňové systémy pod označením Magic Eye.

Pokračovanie....