Kotol

V bojoch o Stalingrad padlo za pol roka vyše jeden a pol milióna vojakov. Dejiny zatiaľ nepoznajú krvavejšiu a urputnejšiu bitku než tú, čo sa odohrala počas druhej svetovej vojny pri Stalingrade. Trvala šesť mesiacov a na oboch stranách si podľa odhadov spolu vyžiadala viac ako jeden a pol milióna vojakov.. „Stalingrad sa stal vecou osobnej prestíže medzi nemeckým fuhrerom a sovietskym vodcom, po ktorom bolo toto mesto pomenované“, napísal v jednom z listov plukovník Helmuth Groscurth. Pre votrelcov sa skončila totálnou prehrou a stala sa zlomovým bodom celej vojny. Z takmer tristotisícovej Paulusovej šiestej armády, ktorá skončila v stalingradskom kotle, sa po vojne vrátilo domov len okolo päťtisíc mužov. Mnohonásobne väčšie straty zaznamenala druhá strana. Hovorí sa, že priemerná dĺžka života sovietskeho vojaka počas bitky o Stalingrad bola len jeden deň.

Nadšení :
Útok stalingradským smerom začali Nemci v lete 1942 s vyše sto divíziami. A s počiatočným nadšením z úspechov. Prezrádzajú to aj zápisy v denníku vojaka Wilhelma Hofmanna : 27. júla : Po dlhom pochode donskou stepou sme konečne dorazili k rieke a takmer bez boja sme sa zmocnili veľkej ruskej dediny Cimljanskaja. V tej dusnej horúčave sme všetci mali nesmiernu radosť, keď sme zazreli Don, mohli sme sa vykúpať v jeho chladnej vode a vyprať si bielizeň. Dedina je vraj preslávená vynikajúcim vínom. Budem musieť poslať niekoľko fľašiek domov. Otec bude mať radosť, keď dostane balík od svojho Wiliho...
2.augusta : Zmocnili sme sa jednej stanice a došli až k rieke Sal. Nie je ako Don, voda je tu teplá a vôbec neosviežuje.. Aké ohromné priestory majú Sovieti ! Aké úrodné polia tu budeme mať, keď sa vojna skončí. Len aby to už skoro bolo. Viem, že náš vodca dovedie všetko do dobrého konca.
12. augusta : Rútime sa na Stalingrad popri železnici. Včera zadržali náš pluk kaťuše a potom ruské tanky. „Vrhli do boja svoje posledné sily,“ vysvetlil mi kapitán Berner. Očakávame veľké posily, Rusov porazíme. Dnes ráno sa rozdávali medaily vojakom, ktorí sa vyznamenali v boji pri Kantemirovke. Je možné, aby som sa vrátil k Elze bez vyznamenania? Dúfam, že za Stalingrad odmení vodca aj mňa. 23.augusta : Dostali sme dobrú správu. Severne od Stalingradu dorazili naše jednotky až k Volge a zmocnili sa časti mesta. Rusom ostávajú len dve možnosti : utiecť za Volgu alebo sa vzdať. Tlmočník nášho pluku vypočúval zraneného zajatého dôstojníka. Povedal, že Rusi budú brániť Stalingrad do posledného muža. Je to niečo nepochopiteľné.

Predčasná radosť v Berlíne :
Veľký optimizmus vládol na začiatku druhej polovice roku 1942 aj v Berlíne. Víťazstvo pri Stalingrade očakávali v každom okamihu. Hitler dokonca už plánoval, ako budú jeho vojská pokračovať v ťažení na Kaukaz celú zimu a ako potom dá vybudovať gigantickú širokorozchodnú železnicu z Nemecka do nových východných teritórií. Pätnásteho septembra Hitlerov tlačový šéf Otto Dietrich novinárom oznámil, že „bitka o Stalingrad sa blíži k svojmu triumfálnemu záveru“. Niektoré nemecké noviny v zápätí vyšli so zvláštnymi vydaniami, v ktorých titulky hlásali, že dobytie mesta je hotová vec. Minister nacistickej propagandy Joseph Goebbels bol opatrnejší. Osemnásteho augusta síce tiež začal svoje poznámky slovami „teraz, keď je dobytie Stalingradu isté“, no redaktorov nabádal, aby si na titulky našli aj niečo iné ako Stalingrad. Mal správne tušenie. Už o pár dní začalo najvyššie velenie wehrmachtu hovoriť o neobyčajne urputnom boji, ktorý dobytiu mesta predchádza.
Bojovalo sa o každý dom, úspechy sa na oboch stranách počítali na metre. Ako pred rokmi povedal v televíznom seriáli o „neznámej vojne“ americký herec Burt Lancaster, ktorý dokument moderoval, „celé prápory padajú, aby dobyli jedinú budovu.“ Zápisy v denníku vojaka Wilhelma Hofmanna to potvrdzujú. 11. septembra: Náš prápor bojuje na predmestí Stalingradu. Vidieť Volgu, bez prestávky hrmia delá. Všetko okolo horí. Nepriateľské delá a guľomety strieľajú z horiaceho mesta. Tí Rusi sú fanatici. 13. septembra: Zlý deň. Náš prápor nemal šťastie. Ráno zabili kaťuše dvadsaťštyri ľudí a päťdesiat zranili. Rusi sa bijú so zúfalstvom divej zveri a nevzdávajú sa. Nechajú nás priblížiť sa a zasypávajú nás granátmi. Včera zabili nadporučíka Krausa. Rota je bez veliteľa.
18. septembra: Už tri dni bojujeme v sklade obilia. Veliteľ práporu nám povedal : „Politickí komisári dali obrancom budovy rozkaz bojovať do posledného dychu.“ Ak budú rovnako brániť všetky stalingradské budovy, nevráti sa do Nemecka ani jediný náš vojak. Dostal som dnes list od Elzy. Čaká, že sa vrátim ako víťaz
. 22. septembra: Odpor Rusov v skladisku sme zlomili. Vnútri sme našli štyridsať mŕtvych. Polovica mala námornícke uniformy. Sú to morskí diabli. Zajali sme jedného ťažko raneného. Nemôže hovoriť alebo to predstiera.
22. októbra : Nášmu pluku sa nepodarilo vniknúť do závodu, na ktorý útočíme už tri týždne. Prišli sme o mnoho ľudí. Na každom kroku narážame na mŕtvoly. Cez deň sa nedá dýchať. Niet dosť času ani ľudí, aby odpratávali rozkladajúce sa telá. Vojaci hovoria, že Stalingrad je hromadný hrob wehrmachtu.

V obkľúčení :
Boje v meste trvali tri týždne. Rusi medzitým sústredili obrovskú útočnú silu. Takmer milión vojakov. Devätnásteho novembra prešli do protiútoku. Paulus žiadal Berlín o povolenie na ústup. Hitler nesúhlasil. Prisľúbil pomoc. Narýchlo vytvorenej skupine armád Don, vedenej poľným maršálom Mansteinom, sa však nepodarilo dostať Paulusa z ruských klieští. Stroskotal aj Goringov plán zásobovať obkľúčených vojakov lietadlami. Chýbala munícia, zomierali od hladu, zimy a vyčerpania. Z denníka vojaka Wilhelma Hofmanna :14. decembra : Všetkých nás mučí hlad. Najlepšou pochúťkou sú zamrznuté zemiaky, no nie je ľahké dostať ich zo zamrznutej zeme pod paľbou Rusov.
28. decembra „ Zjedli sme všetky kone. Som pripravený jesť aj masť z mačiek. Hovoria, že nie je zlá. Vojaci sa podobajú mŕtvolám alebo bláznom, nehľadajú nič, len niečo na zjedenie, čokoľvek, čo by si mohli dať do úst. Už sa nezakopávajú pred ruským delostrelectvom. Nemáme síl chodiť, ležať ani sa kryť. Nech ide táto vojna do čerta !

Zúfalý Paulus dvadsiateho januára požiadal Berlín o súhlas s kapituláciou. „Môj vodca, nemožno už žiadať od vojakov v Stalingrade, aby bojovali až do posledného náboja, pretože na to nemajú ani fyzické sily a ani ten posledný náboj.“ Hitler zúril. „Kapitulácie je vylúčená. Vojsko sa bude brániť až do konca,“ odpovedal.

Kapitulácia:
Namiesto pompéznych osláv desiateho výročia prevzatia moci sa nacistické velenie chystalo na ohlásenie veľkej porážky. Goebbles prikázal zošrotovať plagát s nápisom : 30. január 1933-30.január 1943: jeden boj, jedno víťazstvo. Odvolal aj pripravované sprievody a vlajkovú výzdobu, zrušil štátny sviatok. Len Goring predniesol rozhlasový prejav k ozbrojeným silám a on v zastúpení prehovoril na zhromaždení v berlínskom športovom paláci. Jedno i druhé podujatie navyše narušili nálety britských bombardérov. Posledný januárový deň povýšil Hitler Friedricha Paulusa do hodnosti poľného maršála. Veril, že nepadne do zajatia, že sa zachová ako správny nemecký dôstojník a radšej zvolí dobrovoľnú smrť. Mýlil sa. Čerstvý maršál Paulus a spolu s ním trinásť generálov vyšlo z úkrytu s rukami nad hlavami. Správu o zajatí veliteľa šiestej armády odvysielal moskovský rozhlas. O pár dní oznámil „katastrofu neslýchaných rozmerov“, ako porážku pri Stalingrade nazval Hitler, aj nemecký rozhlas : „Verná svojej prísahe do posledného dychu podľahla šiesta armáda presile nepriateľa a nepriaznivým okolnostiam.

Autor: Vladimír Hudák /Plus 7 dní /