Poprava

Podnietila začatie Slovenského národného povstania masová vražda nemeckých vojakov a civilistov zinscenovaná NKVD ?

Ráno ich vyviedli na dvor, spýtali sa, ako sa vyspali, a chvíľu nato brutálne postrieľali. Okrem vojakov boli medzi obeťami aj ženy a deti. Stalo sa to 28. augusta 1944 v martinských kasárňach na Podháji. Práve táto udalosť predznamenala vypuknutie Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí sa udalosti v Martine z politických dôvodov skresľovali, priamych účastníkov zastrašovali, niektorých väznili a dodnes celá pravda nevyšla najavo. Isté je len to, že SNP sa nezačalo postrieľaním členov nemeckej misie, ako sa dlho verilo. Redakcia Plus 7 dní má k dispozícii výpovede viacerých historikov, ale aj očitých svedkov, ktorí tragickú udalosť zažili a len nedávno podrobne opísali.

Prvá slovenská masová vražda:
„Dvadsiateho šiesteho augusta 1944 navštívil otca pplk. Golian. Informoval ho o chystanom povstaní a prijal od neho sľub vernosti. Na porade s veliteľom partizánov Veličkom sa dohodli, že partizáni utlmia svoje aktivity, aby neprovokovali Nemcov sústredených na hraniciach,“ spomína dcéra veliteľa kasární Emila Perku. Večer 27. augusta sa veliteľ martinskej posádky zdržiaval vo svojej pracovni. Dozvedel sa, že partizáni zadržali medzinárodný rýchlik, v ktorom údajne cestuje nemecká misia generála von Otta. „Poslal Kuchtu - styčného dôstojníka medzi armádou a partizánmi - na stanicu, aby v zmysle včerajšieho dohovoru s Veličkom a pplk. Golianom zariadil okamžitý odchod vlaku. Kuchta však Perku neuposlúchol a priviedol Nemcov do kasární. Perka išiel teda vyjednávať s vedúcim partizánov Veličkom, ktorý jeho argumenty o ženevských konvenciách - že v skupine sú deti a ženy - nebol ochotný prijať,“ prerozprávala otcove spomienky Perkova dcéra. Veličko bol podľa očitých svedkov v tú noc ako vždy opitý, komunikácia s ním bola o to komplikovanejšia a dookola nútil Perku zrealizovať jeho „pervuju zadaču“. Perko však údajne dosiahol aspoň to, že partizáni pošlú Nemcov do Kyjeva, kde sa im do rozhodnutia Moskvy nič nestane. „Kuchta, ktorý prišiel na motorke za nimi, dostal príkaz, aby Nemcov odzbrojil.“ Ráno, napriek nočnej dohode, už prebehlo všetko inak a nemeckú misiu zlikvidovali.

Chaos na stanici:
„V tom čase už veľa ľudí spolupracovalo s partizánmi, čo sa odrazilo aj pri tejto akcii. Keď vlak idúci z Bukurešti do Berlína stál na železničnej stanici vo Zvolene, už vtedy posielali Veličkovi na štáb do Sklabine správu, že vo vlaku je nemecká misia,“ spomína vedúca historického oddelenia Múzea SNP Daniela Baranová. „Na to Veličko zareagoval tým, že vyslal skupinu, ktorej velil Surkov, aby obsadila železničnú stanicu v Martine. Keď sa to Perko dozvedel, poslal na stanicu nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabránil ozbrojenému stretu.“ Baranová spomína, ako jej Perko povedal, že sa to nemalo stať, ale že to bola akcia Sovietov. Tvrdil jej, že s tým nesúhlasil, ale sovietske velenie konalo podľa vlastných inštrukcií a nerešpektovali ich. Historici sa zhodujú v jednom, v skutočnosti nešlo o zajatie, ale Nemci dostali ponuku od zástupcu vojenskej posádky Kuchtu. Ten bol dokonca nositeľom nemeckého železného kríža, ktorý mal pripnutý aj vtedy na stanici. Vraj preto, aby u Nemcov zvýšil dôveryhodnosť. Ponuka znela, že kým sa opraví partizánmi údajne poškodená trať, môžu prespať v kasárňach a budú hosťami veliteľa Perka. Nemci Kuchtovu ponuku prijali a v sprievode slovenských vojakov, ktorí im zabezpečili ochranu, odišli do kasární.

Svedok Pavol Fraňo:
„Spali sme v kasárňach v tankovej brigáde dve noci ako záložní vojaci. Mali sme odísť do Strečnianskeho priesmyku, pretože od Žiliny sa smerom na Martin blížila nemecká armáda. Ráno okolo pol siedmej až siedmej som išiel spolu s rodákom Jánom Vrabcom z Turian po kávu a raňajky. Priblížil som sa ku kuchyni a zrazu som počul streľbu z automatických zbraní. Poobzerali sme sa a videli vo vzdialenosti asi tridsať až päťdesiat metrov ležať Nemcov pred budovou, v ktorej boli predtým ubytovaní. Bolo ich asi 22. Medzi nimi dve ženy a asi dve deti. Keď som k nim prišiel, niektorí ešte žili, a jeden z nich, myslím, že to bol doktor, si pýtal vodu. Čo ja viem, jedna žena a dve deti boli slabo zranené, lebo ich odviedli do ošetrovne. Ostatní kričali, zvíjali sa a postupne zomierali. Medzitým sa zhromaždilo veľa ľudí, bola tam trma-vrma, začali nás odtiaľ hnať preč, vymývali miesto od krvi vodou a mŕtvych naložili na nákladné auto a odviezli na mne neznáme miesto.“
Ďalší svedok Jozef Voška, ktorý medzičasom umrel, videl, ako dve deti ktorýsi z vojakov odniesol do zákopu a pochoval, aby „v meste nenastalo rozrušenie, že boli postrieľané nevinné deti“. O deťoch sa zmienil aj lekár Branislav Geryk, ktorý v tom čase praxoval v martinskej nemocnici. „Ráno 28. augusta ho vyslali do kasární, že sú tam ranení Nemci. Mal ich previezť do nemocnice. Medzi zranenými boli dve ženy a dvaja civili. Tie ženy potom záhadne zmizli a dostali sa do Nemecka, staršie, asi 14-ročné dievča bolo medzi mŕtvymi prevezené do Sklabine. V kaluži krvi vraj ešte uvidel detskú topánočku asi tak na 3-4-ročné dieťa.“

Kto strieľal prvý?:
„Ráno asi o pol siedmej vychádzali všetci členovia misie na kasárenský dvor na cvičisko, aby mohli spolu odísť na vlak. Kuchta išiel spoločne s nemeckým oficierom, ktorý sa ho držal. V pozadí bola aj nejaká žena s dvoma deťmi,“ spomína holič roty Šimon Dej. „Kuchta sa ešte opýtal, ako sa vyspali, a v tom zrazu zakričal, aby sa vzdali. Niektorí zodvihli ruky, jeden nemecký civil sa rozbehol smerom na nástupište. Zastrelili ho výstrelmi zo samopalu. Jeden z Nemcov vystrelil, ale nikoho nezasiahol. A vtedy ich vojaci, ktorí cvičili na dvore, postrieľali. Kuchta sa v tom momente hodil na zem, aby ho nezasiahli. Celá streľba trvala len veľmi krátko. Potom prišli autá zo Sklabine, mŕtvych Nemcov naložili a odviezli preč.“
Verzie toho, kto začal strieľať prvý, sa rozchádzajú a dodnes nie je jasné, či paľbu nezačali práve partizáni. Podľa historičky Baranovej z rozhovoru s Kuchtom vyplynulo, že prvý výstrel išiel od komína na streche a až potom siahol na zbraň nemecký vojak. Mnohí historici tvrdia, že Kuchta si často protirečil a verzie menil z roka na rok. Podľa historika Mlynarčíka Kuchta dobre vedel, že vo vlaku nie je žiaden generál a nejde o nijakú misiu. To len neskôr chcel zvýrazniť význam tejto akcie a zakryť jej teroristický charakter. Podľa Mlynarčíka postrieľanie Nemcov bolo tragédiou i z hľadiska vojenských regúl a medzinárodného práva. Vojaci nemeckej armády vlastne ešte neboli v bojovom nepriateľstve.
V knihe Z vojenského povstania v Turci opísal Cyril Kuchta udalosť dosť tendenčne: „O tretej hodine v noci som sa dohodol s rtk. Letkom a so štyridsiatimi odhodlanými automatčíkmi na tomto postupe. Ráno o šiestej SS-ákov zobudíme a povieme im, že ich dopravíme na raňajší rýchlik idúci do Budapešti. Keď budú spolu na dvore, vyzveme ich, aby odovzdali zbrane, paľbu začneme len pri pokuse o odpor. Konečne, podarilo sa mi ich dostať všetkých na dvor a zrazu som zakričal: Hände hoch! Niektorí však namiesto nariadeného dvíhania rúk vytiahli pištole a začali strieľať. A tu vybuchla neskrotná nenávisť všetkých chlapcov: zo štyridsiatich automatov vychádzala salva za salvou, kým celá SS-ácka vojenská misia nebola zneškodnená.“
Kuchta však podľa historičky Baranovej v ich rozhovore nevylúčil, že sa do kasární dostali partizáni. Otázku mu položila aj preto, že vedela, aká tam bola situácia. Sovietski utečenci, ale aj Veličko, používali uniformy slovenskej armády. Zaujímavé je v tomto prípade svedectvo tlmočníčky partizánskej brigády a tiež manželky veliteľa partizánov Tamary Veličkovej: „S tým nemala slovenská armáda nič spoločného. To bol takzvaný ‚udarnyj odriad‘, ktorému velil Surkov. To urobili partizáni. V žiadnom prípade si nikto nemôže myslieť, že slovenskí vojaci sa správali ako popravná čata. Kuchta, samozrejme, vedel, že to nestrieľali vojaci, že do nemeckých vojakov strieľali partizáni...“

Perko bol proti, Kuchta ho neuposlúchol:
Historici sa zhodujú, že celú akciu zadržania a zavraždenia skupiny Nemcov vykonali proti vôli podplukovníka Emila Perku, pretože rozhodnutie nebolo v intenciách vojenského velenia. „Perko bol proti tomu, aby skupinu Nemcov zlikvidovali. Ako vojak si bol vedomý, že na nich platia ženevské dohovory,“ tvrdí historik Ján Stanislav, ktorý osudný deň s Kuchtom osobne preberal. „Dostal sa aj do sporu s Veličkom. Situácia v Turci dospela až tak ďaleko, že nakoniec Veličko presadil svoje a poveril Kuchtu buď ich zlikvidovať, alebo priviesť na partizánsky štáb do Sklabine. Ináč povedané, Kuchta prijal rozkaz od Velička.“ Kuchta vraj neskôr priznal, že s odstupom času si uvedomil, že prijatím rozkazu od partizánskeho veliteľa Velička porušil subordináciu vo vzťahu ku Golianovi, náčelníkovi veliteľstva pozemného vojska. „Perko ako veliteľ posádky musel aspoň naoko dodržiavať vernosť vtedajšiemu režimu, ale súčasne zachovával aj konšpiratívne vzťahy s golianovským vojenským ústredím.“
Kuchtovým priamym nadriadeným bol Perko, ale súčasne ho kontroloval aj Veličko. Ten na neho nasadil príslušníka NKVD a veliteľa partizánskej jednotky Surkova, ktorý prezlečený za železničiara chladnokrvne sledoval priebeh komunikácie medzi Nemcami a železničiarmi vo vlaku. Neskôr Surkovov partizánsky oddiel sledoval nemeckú misiu počas presunu do kasární. „Kuchta nevedel, ako by bolo Veličkovo velenie zareagovalo na prípadné nesplnenie rozkazu. Rozmýšľal, že keď odvedie nemeckú skupinu do kasární, že predsa sa mu podarí počas nočných rozhovorov s Veličkom presvedčiť sovietsku stranu, aby upustila od likvidácie misie,“ spomína Ján Stanislav. „Kuchtovi v noci z 27. na 28. augusta došlo, že nie on je pánom situácie, ale sa stal nástrojom v rukách sovietskeho velenia. Prijatím tejto úlohy bola odštartovaná celá tragédia nemeckej vojensko-civilnej skupiny,“ myslí si historik.

Podľa vyšetrovateľa išlo o vraždu:
Pred dvoma rokmi vyšetrovateľ PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline Dušan Novysedlák na podnet istého pána začal trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy spáchanej pred 63 rokmi. Neskôr ho zastavil. Vyšetrovanie toho, kto zomrel, totiž musí byť zastavené. Do úvahy prichádzalo vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči Petrovi Alexejevičovi Veličkovi. No ten zomrel ešte v roku 1984. Historička Baranová tvrdí, že aj po rokoch, ktoré uplynuli od osudného rána v martinských kasárňach, sa viacerí očití svedkovia báli vypovedať. Skutočnú verziu si už mnohí zobrali so sebou do hrobu. Nájde sa napokon niekto, kto udalosť opíše bez emócií a strachu?

KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ, pre PLUS 7 dní.

Pod čiarou: Pána Kuchtu som vlastne osobne poznal, ale vtedy , ...ako frkan som ho považoval za hrdinu, chodil, alebo bol nám na ZDŠ osobne prednášať o SNP. Ako chlapci sme vlastne pri jeho „hovorení“ a spomienkach zo SNP doslova otvárali ústa- no čo, tak ako v každom z veku v nás,. História a skutočnosť ? neviem, každý si musí urobiť úsudok sám. Nechcem nikoho obviňovať, alebo súdiť.

MIRI