Sporní hrdinovia

Banderovci sa postavili na odpor sovietskemu režimu, no zároveň terorizovali a vraždili nevinných. Oddaný komunistický novinár Bohuš Chňoupek si svoje presvedčenie uchoval asi až do svojej nedávnej smrti, v rozsiahlej knihe o banderovcoch hovorí jeho hrdina: „... hneď po oslobodení nám strieľali hraničiarov, rabovali ako Turci na Ponikách a Židov vraždili ako Herodes neviniatka, pätnásť mŕtvych za jednu noc.“
Podľa neho boli banderovci zločinci najhoršieho zrna. Mnohí ľudia na Ukrajine si to myslia aj teraz. No mnohí sú presvedčení, že to boli hrdinovia, ktorým patrí vďaka.

Ukrajinu Ukrajincom:
Korene konfliktu siahajú do občianskej vojny v Rusku. Vtedy sa Ukrajinci chceli osamostatniť. Slobodu sa pokúšali vydobyť od boľševikov, od Nemcov i od Poliakov. Nepodarilo sa im to. Časť Ukrajiny pripadla boľševikom, časť Poliakom. Ani jedni nezaobchádzali s domácim obyvateľstvom v rukavičkách. Mnohí vplyvní občania sa húfne dali na útek a vo viacerých európskych krajinách vytvorili desiatky, ba stovky organizácií. V roku 1929 sa na kongrese vo Viedni zjednotili a vytvorili Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN). Tá čakala spásu od Nemcov, najmä po Hitlerovom nástupe k moci. Dala sa do ich služieb. Nie nadlho. Keď po vpáde do Sovietskeho zväzu vyhlásili samostatnosť, Hitler im to zatrhol a niektorých vodcov OUN zatkli. Medzi nimi aj Stepana Banderu.
Ukrajinskí nacionalisti bojovali proti Nemcom, Poliakom, ale najmä proti boľševikom. Rozširovali svoje rady. Na prelome rokov 1944 - 1945 to bola už armáda rátajúca stotisíc mužov. Michal Šmigeľ a Marek Syrný, znalci tejto tematiky z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, píšu: „Banderovskí ilegálni pracovníci pôsobili takmer v každej obci a osade na západnej Ukrajine.“
Keď sa fašisti museli vzdať Haliče, Volyne a Polesia, rozpútala sa tam občianska vojna. Ukrajinskí nacionalisti tvrdo a dlho odolávali komunistom. Takmer desať rokov vraždili straníckych funkcionárov, príslušníkov NKVD, podpaľovali vládne a úradné budovy, kolchozy, organizovali sabotáže.

Bojovník od mlada:
Stepan Bandera sa narodil v Haliči ako jedno zo šiestich detí gréckokatolíckeho kňaza. Mal teda predpoklady šíriť mier, porozumenie, lásku. Nestalo sa tak. Možno preto, že už v detstve videl násilia viac ako lásky. Šesťmiliónová menšina v Poľsku si vytrpela svoje. Vláda neuznávala ich práva. Aby ich skrotila, len roku 1930 vypálili poľské trestné oddiely vyše 800 ukrajinských a bieloruských dedín.
Už ako študent gymnázia bol Bandera politicky činný. Ako dvadsaťročný sa stal členom Organizácie ukrajinských nacionalistov. A ako dvadsaťpäťročného ho už odsúdili na trest smrti. Za to, že sa podieľal na atentáte na poľského ministra vnútra Bronislava Pierackého. Trest mu zmenili na doživotie. Z väzenia ho v roku 1939 prepustili Nemci. Toho istého roku sa OUN rozdelila na dve časti, jednu viedol Stepan Bandera, druhú Andrej Meľnyk.
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovcami a po dobytí Ľvova jednotkami OUN Bandera nelenil, neradil sa so svojimi mecenášmi a vyhlásil samostatnosť Ukrajiny. To isté a v ten istý deň urobil na svojom území aj Meľnyk. Taká trúfalosť! Veď slovanské národy môžu panskej rase robiť iba poskokov! Navyše, vyhlásenie nezávislosti vyvolalo ohlas u obyvateľstva.
Nemci si vedúcich činiteľov OUN pozvali do Berlína a nútili ich, aby odvolali vyhlásenie. Keďže to nechceli urobiť, niektorých popravili, niektorých, medzi nimi aj Banderu, strčili do koncentračného tábora. Banderu prepustili až vo februári 1945. Hitlerovci ho chceli získať na spoluprácu. Vtedy bol už každý dobrý. Bandera sa stal vodcom odboja.

Neľútostne:

Konflikt medzi príslušníkmi Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a vládnou mocou sa vyznačoval brutalitou na oboch stranách. V období najťažších bojov, čo bolo v rokoch 1944 až 1946, zahynulo pri teroristických činoch banderovcov približne 30-tisíc predstaviteľov vládnej moci a tisíce civilov. NKVD postupoval ešte krutejšie. Podozrivých zo spolupráce aj nepodozrivých, čiže majetných i nepohodlných, deportovali na Sibír, odkiaľ nebolo návratu. Deportovali celé rodiny. V rokoch 1944 až 1951 taký osud postihol takmer 204-tisíc ľudí.
NKVD predviedol celú svoju brutalitu. Jeho oddiely vypaľovali podozrivé dediny, vyrubovali lesy, aby znemožnili úkryt príslušníkom nacionalistov, zajatých na mieste popravovali, formovali pseudobanderovské oddiely, ktorých úlohou bolo terorizovať miestne obyvateľstvo a tak vytvárať nenávisť voči príslušníkom odboja.
Pred silnejúcim náporom ustúpili oddiely UPA z územia západnej Ukrajiny do Poľska. Brutalita pokračovala. Znova na obidvoch stranách. Poľská vláda násilne vysťahovala ukrajinské obyvateľstvo do Sovietskeho zväzu. Dobrovoľne nechceli, hoci obe vlády sa zaviazali vymeniť si menšiny. Z Poľska deportovali približne 300-tisíc ľudí. V prvom období. Potom ešte okolo 180-tisíc. Ďalších asi 150-tisíc násilím vysťahovali na západ, na územie opustené Nemcami. Príslušníci UPA sa pomstili teroristickými činmi. Medzi inými zavraždili i námestníka ministra obrany generála Karola Świerczewského.

Na úteku:
Odpor ukrajinských nacionalistov bol márny. Väčšina ich padla, zvyšok sa dal na útek. Chceli sa prebiť cez naše územie na západ, do Rakúska a Nemecka, pod ochranu Američanov. Bolo ich dovedna možno päťsto. Burlakove a Chrenkove oddiely prenikli až do Nízkych Tatier. Niektoré skupiny sa ocitli na východnom Slovensku už oveľa skôr. Prvé začiatkom augusta 1945. Hľadali tu úkryt a zdroje zásobovania. Naša vláda nasadila proti banderovcom značné vojenské sily. Aj na naliehanie sovietskej vlády. Nasadila i mohutnú propagandu. Výdatne ju využívala aj proti domácej opozícii. Ešte i v Malej československej encyklopédii z roku 1984 sa písalo o banderovcoch, že „na Slovensku nadviazali spo- jenie s ľudáckym podzemím a s reakčnými silami v Demokratickej strane, ktoré sa usilovali využiť ich prítomnosť na svoje politické ciele“.
„Roku 1947 československé orgány zneškodnili 350 banderovcov, z ktorých približne 60 zahynulo, 260 bolo zajatých a 30 sa dobrovoľne vzdalo,“ konštatujú Šmigeľ a Syrný. V boji padlo približne 30 československých vojakov, partizánov a príslušníkov bezpečnosti, niekoľko desiatok bolo zranených. „Na vyčíňanie banderovských skupín doplatilo okolo 20 civilistov, ktorí sa stali obeťami prevažne protižidovských akcií v novembri a decembri 1945.“ Úplne odlišné konštatovanie ako Chňoupkovo.
V období najväčšieho nasadenia československá vláda zmobilizovala 15 340 mužov.

Dnes hrdina:
Novinár Slavo Kalný v jednej zo svojich reportáží uverejnených už dávno opísal, ako banderovci hneď po vojne povraždili na východnom Slovensku pätnásť ľudí, štyroch v Uliči, jedenástich v Kolbasove - Židov, ktorí prežili koncentrák. Dostal niekoľko rozhorčených listov. Z banderovcov vraj robí banditov, vyvrheľov. Úplne protichodné mienky o nich pretrvávajú dodnes.
V rozkaze, ktorý vydali ukrajinským jednotkám prenikajúcim na naše územie, sa píše: „Za nijakých okolností nie je dovolené zabíjať Židov a krivdiť im ani viesť antisemitskú propagandu.“ Ani rozkaz nezabránil rabovaniu a niektorým iným výčinom. Nijaká armáda im nemôže zabrániť. Boli banderovci, ktorých Chňoupek nazýva „vyvrheľmi“, horší ako orgány NKVD, ktoré odvliekli do gulagov tisíce slovenských občanov? Boli horší ako systém, ktorí desaťtisíce svojich občanov uvrhol do väzníc a státisíce prenasledoval?
Sovietska vláda dala Banderu zavraždiť. Ako najhoršieho zločinca. V Mníchove, kde žil v emigrácii, k nemu v októbri 1959 pristúpil agent a nastriekal mu do tváre kyanid.
Po získaní nezávislosti stavajú Stepanovi Banderovi na Ukrajine sochy. Ako najväčšiemu hrdinovi. Dvadsiateho druhého januára 2010 mu in memoriam udelili titul Hrdina Ukrajiny. „Za obranu národnej idey a boj za nezávislý štát.“ Do rúk jeho vnuka ho odovzdal ukrajinský prezident Viktor Juščenko.

LADISLAV ŠVIHRAN , pre PLUS 7 dní.