Strata zástavy ich pripravila o slávu

Horské hradby Malej Fatry nadlho zastavili postup sovietskych a československých jednotiek. Preto sa Žilina dostala spod nacistickej okupácie až 30. apríla 1945. V deň, keď Adolf Hitler spáchal samovraždu.

Súčasník ťažko chápe, prečo boje v smere na Žilinu trvali tak dlho, veď iba 200 kilometrov vzdialená Bratislava padla už 4. apríla. „Jednotky wehrmachtu úporne bránili tiesňavu medzi Vrútkami a Žilinou, preto bolo nevyhnutné prekonať Malú Fatru, v horách sa bojuje ťažšie ako na nížine,“ vysvetľuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave.

Jednotky Prvého československého armádneho zboru mohli vstúpiť do hôr až 12. apríla, keď sa opäť vyčasilo. Útočiacim jednotkám sa podarilo čiastočne narušiť nepriateľskú obranu, Nemci však naďalej ovládali Polom a Grúň. To znamená, že mali pod kontrolou spomínanú tiesňavu i ďalšie vrcholy Malej Fatry.

„Nemci tam vybudovali niečo podobné prepojeným jaskyniam a v nich umiestnili guľometné hniezda, proti ktorým pechota nič nezmohla,“ uvádza v knihe spomienok generál Vilém Sacher. Bolo treba nasadiť delostrelectvo a vojaci zboru to aj dokázali. S pomocou volských záprahov vytiahli 76 mm kanóny až na vrchol hory Úplaz, čiže do výšky 1300 metrov. „V celej histórii tohto pohoria sa nič podobné neudialo,“ dodáva Sacher.

Nepriateľské guľomety však boli prakticky nezraniteľné, presnou streľbou delostrelectva sa dali iba prechodne neutralizovať. Nemci si to uvedomovali a boli čoraz trúfalejší. V deň 65. narodenín Hitlera, čiže 20. apríla, dokonca vztýčili pod horou Grúň zástavu s hákovým krížom.

Boje na vrcholoch Malej Fatry trvali preto až do konca mesiaca. „Nacisti museli nakoniec vyprázdniť aj tento priestor, ak sa nechceli dostať do obkľúčenia,“ hovorí generál Karol Schwarz, ktorý bol v tom čase dôstojníkom v zbore. V bojoch o Polom a Žilinu sa vyznamenala aj zreorganizovaná 2. paradesantná brigáda, ktorá vo vojne prešla tŕnistú bojovú cestu až z ruského Jefremova. Jej príslušníkom bol aj Schwarz. Parabrigáda sa zúčastnila v bojoch na Dukle, potom ju vysadili na povstaleckom území. Po potlačení SNP viedla partizánsky spôsob boja. Vo februári 1945 sa opäť spojila s jednotkami zboru.

Medzitým však brigáda prišla o svoju bojovú zástavu, ktorú jej slávnostne odovzdali ešte v Jefremove. Sovieti považovali stratu zástavy za veľmi vážne, priam neodpustiteľné previnenie. Zvyčajne sa trestalo zrušením útvaru. V československej armáde sa to až tak prísne nestíhalo, ale brigádu na májovú prehliadku víťazstva do Prahy ako jedinú nepozvali. Namiesto toho ju poslali strážiť slovensko–maďarské hranice.

V Bratislave žije MUDr. Alexander Rehák, ktorý bol šéflekárom parabrigády. „Našu zástavu mal na starosti nadporučík Pavol Marcelli, ktorý ju spálil, keď sa po potlačení Povstania dostal do obkľúčenia v jednej horskej chate,“ tvrdí Rehák. Do rúk Nemcov sa však zástava nedostala, to by sa určite pochválili. Rehák je preto presvedčený, že brigáda sa dostala do nemilosti najmä pre nezhody jej velenia s náčelníkom hlavného partizánskeho štábu Alexejom Asmolovom.

Generál Schwarz si myslí, že vlajkonosič si zástavu ovinul okolo tela a s ňou bol po smrti aj pochovaný. To isté tvrdil veliteľ brigády Vladimír Přikryl, keď ho krátko po vojne súdili za stratu zástavy a ďalšie priestupky. „Osud zástavy je osudom rotného Bedzíra,“ vypovedal na súde. Přikryl tento spor vyhral, ale neskorším represiám sa nevyhol.

V roku 1949 Přikryla uväznili za údajnú účasť na sprisahaní. Rehabilitovali ho až v polovici 60. rokov. Podobný osud stihol aj mnohých ďalších bojovníkov od Polomu a Žiliny. „Boli to vykonštruované politické procesy a dodnes sme sa nedozvedeli, kto a prečo mal v tom prsty,“ uzatvára Rehák.

zdroj: Pravda

aSton(e)