Svidnický vojenský cintorín - čísla a skutočnosti

Z pera historika Igora Slepcova.

„Zadíval som sa do očí bronzového červenoarmejca, čo stojí v nadživotnej veľkosti s prilbou v ruke, sňatou k poslednej pocte, k tým, ktorých nájdené i nenájdené telá ležia rozosiate po skalách, lesoch, horách a dolinách a cintorínoch Dukly... Hľadal som v nich okrem spomienky a úcty aj čosi smútku za tými desaťtisícmi, ktorí padli na Dukle. Bol tam. Bola v tých očiach aj zloba aj láska, aj nádej, bol v nich aj smútok,“ napísal v roku 1963 známy slovenský disidentský spisovateľ Ladislav Mňačko.

Za nami je ďalšie výročie bojov o Duklu, v kalendári označený ako pamätný deň. Podľa všetkého veľký rozruch okolo tejto udalosti sa neočakáva, avšak po revolúcii 1989, zvlášť okrúhle výročia duklianskych bojov sa stali príležitosťou pošpiniť pamiatku bojovníkov o tento historický priesmyk. Novinári v českej a slovenskej tlači sa doslova pretekali v snahe nakresliť čo najšpinavší obraz tej daždivej jesene v karpatských horách. Občas sa k nim pripojili profesionálni historici a politici. V roku 1993 sa napríklad „vyznamenal“ gen. J. Tuchyňa. Hovoril o nezmyselných obetiach a o tom, že „tam“ padlo 144-tisíc vojakov. Každý žiak by mal vedieť, že toľko príslušníkov ČA padlo pri oslobodzovaní celého Československa. Ale povedal to generál!
O tom, koľko vojakov stratila ČA na Dukle už som písal viackrát, a preto znovu nebudem sa k tomu vracať. Avšak chcel by som oboznámiť čitateľov s údajmi, ktoré bezprostredne súvisia s Duklou a tvrdou spomienkou na vojnové udalosti spred 62 rokov. Vo Svidníku sa nachádza cintorín a pamätník Sovietskej armády. Stojí od roku 1954, dôstojné pietne miesto. Je plné citátov Klementa Gottwalda, ale vystihujúce celú situáciu a na prekvapenie svojho času neboli vyhodené. Pravda, meno Stalina na bronzových tabuliach bolo vymenené na „hlavné velenie.“
Ani o tom však nebude reč, ale o cintoríne. Je známe, všade príležitostne sa spomína, že tam v štyroch spoločných hroboch je pochovaných 9-tisíc príslušníkov ČA padlých v duklianskych bojoch. Fakt, ktorý roky sa zdal byť nepopierateľným, ale... akýsi šiesty zmysel napovedal: či je to tak? Nazrieme do archívnych dokumentov. Po ukončení druhej svetovej vojny bolo prijaté rozhodnutie zvečniť pamäť o osloboditeľskej misii Červenej armády vybudovaním ústredného cintorína a pamätníkov na území Československa. V Česku 28 a na Slovensku 9 cintorínov a pamätníkov. Už začiatkom roka 1946 táto úloha nadobudla veľký význam, do jej riešenia boli zapojené ministerstvá obrany, vnútra a národné výbory. Určené lokality navštevovali i rôzne komisie, ktoré mali aj určité kompetencie. Napríklad 8.4.1946 po návšteve iných cintorínov komisia sa zišla aj vo Svidníku. Tvorili ju: gardový major Sovietskej armády A. Jakovlev, mjr. K. Zvonil a architekt J. Krček z jednej strany a predsedom ONV vo Svidníku M. Varcholom a jeho zástupcom A. Maťašom zo strany druhej. O výsledkoch svojej práce komisia nechala zápisnicu v ruštine, z ktorej bol urobený výňatok v češtine. Komisia konštatovala, že vojenský cintorín zatiaľ nemá okrem štyroch spoločných hrobov nič. Ďalej sa hovorí o tom, že podľa údajov ONV vo Svidníckom okrese by malo byť exhumovaných okolo 10-tisíc padlých príslušníkov ČA a tieto práce sa komplikujú tým, že padlí ležia na Nemcami zamínovaných bojiskách. Ďalej nasledovali záväzky zo strany ONV a jeden z nich znel: „Znovu pochovanie pozostatkov padlých vojakov ČA ukončiť k 1. máju 1946.“ Momentálne tu vznikajú dve otázky: Odkiaľ, na základe čoho sa objavil predpokladaný počet padlých a termín ukončenia exhumácií – 3 týždne (!). Oficiálne tieto práce boli dokončené 15. mája. V ďalších dokumentoch už figurujú iné, a nejednotné, číslo 9-tisíc. Dodnes. V roku 1947 všetky cintoríny sovietskych vojakov v určených lokalitách už boli hotové a počet pochovaných vyzeral takto: Bratislava 6346, Štúrovo 5244, Zvolen 9222, Žilina 1778, Košice 3039, Humenné 836, Trebišov 307, Svidník 9000, Michalovce 17 864. Už na prvý pohľad je vidieť, že v tomto zozname vyniká jeden údaj, a to práve Svidnícky. Je jediný, ktorý vyzerá ako zaokrúhlený. Nepresný. Teoreticky taký variant je možný, ale prakticky... Žiadny iný údaj, ktorý by vyvracal ho, v archívoch niet. Ale jeden predsa bol. Koncom 60. rokov dovtedy Dukelského múzea vo Svidníku bývalý člen okresnej exhumačnej komisie M. Ščombora odovzdal štyri papiere s názvom: Výkaz pochovaných padlých vojenských príslušníkov ČA na spoločnom cintoríne vo Svidníku. Bol bez podpisov a dátumu...
V tomto dokumente sú zaznamenané údaje o exhumovaných a prenesených pozostatkoch príslušníkov ČA za 33 obcí Svidníckeho okresu. Pri niektorých obciach sú uvedené aj jednotlivé mená. Celkove 66 mien. V niektorých prípadoch je uvedená iba hodnosť alebo pohlavie, dátum narodenia... Ako sa dalo predpokladať, najviac mŕtvych bolo nájdených v Údolí smrti: Nižná Pisaná 1117 (všetci nezvestní), Vyšná Pisaná 481... Celkove 5 851 ľudí. Pravda, nie je isté, že všetci padlí boli exhumovaní a pochovaní vo Svidníku. Po vojne bolo zaregistrovaných veľa prípadov, keď sa našli telesné pozostatky sovietskych vojakov, dokonca niektorí boli aj identifikovaní.
Tak koľko pochovaných bolo vo Svidníku? 9 000 alebo 5861? Existuje informácia, že do Svidníka boli prenesené aj exhumované pozostatky vojakov z okresov Stropkov a Bardejov. Žiadny dokument o tom nie je, ale vzhľadom na to, že straty ČA na území týchto okresov boli minimálne a dajú sa rátať na desiatky nie stovky, celková situácia ostáva takmer nezmenená.
Teraz si položím ďalšiu otázku: a či 38. armáda v priebehu októbra, novembra a decembra 1944 (vtedy bola premiestnená na územie Poľska) vôbec stratila 9-tisíc vojakov. Dokumenty hovoria – nie. V októbri stratila 5813 svojich príslušníkov mŕtvymi a 631 nezvestnými. Predpokladá sa, že 50% nezvestných sú mŕtvi. V novembri už to bolo oveľa menej – 1369 mŕtvych a 158 nezvestných, v decembri (1.12.-10.12.) 251 mŕtvych a 5 nezvestných. Z toho je vidieť, že 39. armáda stratila dokonca menej ako 8-tisíc. Netreba však zabúdať ani na straty 1. gardového jazdeckého zboru, ktorý v septembri 1944 nakrátko bojoval na slovenskom území v podmienkach obkľúčenia (12.9.-13.9.-21.9.-24.9.). Stratil s nadsázkou asi 100 jazdcov, ktorí navždy ostali na území Svidníckeho okresu. Dokonca existuje dokument, z ktorého je vidieť, že gardový vojak Michal Tancjura padol 13.9.1944 v obci Dlhoňa, Československo. Čitateľovi pripomenieme, že oslobodenie Československa sa začalo 20. septembra 1944 na úseku 1. gardovej armády, t.j. pri Kalinove. Tento vojak pravdepodobne bol prvým sovietskym vojakom, ktorý padol v bojoch o oslobodenie Československa. Stále niečo chránime – životné prostredie, zvieratá atď., avšak zabúdame na pamäť. Áno, na to, že sme povinní chrániť pamäť tých, čo nás oslobodili. Tým chránime svoju históriu, veď národ bez vlastnej histórie nieje národ, ale prázdny vzduch. „Nedarilo sa mi, nevedel som sa na nič sústrediť, moju pozornosť stále a stále upútaval veľký osvetlený travertínový obelisk na vrchu nad mestom. Možno je to len náhoda, možno pomyselný čin jeho projektantov. Obelisk vidieť z každej ulice, z každého miesta. Osvetlený silnými reflektormi sa odráža na temnom pozadí noci ako varujúci prst, ako napomenutie, ako prísaha.“ Ladislav Mňačko určite by bol prekvapený, keby sa dozvedel, že už viac ako 10 rokov pamätník nieje osvetlený.

Autor: Igor Slepcov, regionálny týždenník Podduklianske novinky

Mardzano