Úvod / Články

Bicia čata

19. 01. 2010 Autor: MIRI 8132× 13
Sídlila na Hradčanoch a jej úlohou bolo vytĺcť priznanie z obvinených.

Voviedli väzňa. Vyšetrovateľ uprel na neho pohľad. „Pán generál, vyslúžili ste si ostrohy. Najprv ako legionár, potom v Londýne a napokon u generála Svobodu. Skvelá kariéra!“ „Plnil som si len povinnosti,“ povedal obžalovaný. „Povinnosti? Bolo vašou povinnosťou aj zrádzať republiku? Tak vám to nariadili v Londýne?“ Obžalovaný protestoval: „Verne som slúžil a slúžim republike. To, že ju zrádzam, je číry výmysel.“ Vyšetrovateľ vyskočil spoza stola: „Nepriznávaš sa, ty anglická sviňa?! Pošlem ťa na Kapucínsku ulicu. Tam zaspievali aj väčší lotri, ako si ty.“

Dom nárekov:
Vlastne ho volali domček. Ale len niekoľkí zasvätení. Iní o jeho existencii nevedeli, bol hlboko zakonšpirovaný. Komu prišlo na um vybrať si jednoposchodovú budovu rovno na Hradčanoch, kde sa písali najsvetlejšie dejiny českého národa, a zriadiť tam mučiareň, ktorá patrí medzi najtemnejšie stránky českých dejín?
Ukrytá za mohutnou budovou vojenského súdu a za vysokým múrom nevzbudzovala nijaké podozrenie. Z nej nebolo možno počuť rev týrajúcich a náreky týraných. Preto sa po „víťaznom februári“ rozhodol pre ňu námestník ministra obrany Bedřich Reicin, generál, ktorý nikdy nebol vojakom. Muž s pochmúrnou minulosťou a so závratnou kariérou tam zriadil „príručnú“ väznicu oddelenia obranného spravodajstva, čo bola vojenská obdoba ŠtB.
Hneď po uchopení moci komunistami prepukol pohon na celé vrstvy obyvateľstva. Osobitne na vojenských a policajných dôstojníkov. Na tých už v marci. Akoby všetko mali dopredu pripravené. Boli to predsa ozbrojené zložky, donucovací aparát a ten musí byť spoľahlivý, verný, oddaný, aby nik neohrozil vládnutie. Necelých tridsať ciel domčeka pod Černínskym palácom a Loretou sa rýchlo zaplnilo majormi, plukovníkmi, generálmi, čo si v boji vyslúžili najvyššie vyznamenania, celá elita v uniformách. A vždy býval plný. Dozorcov do domčeka si nadriadení osobitne vybrali. Takých, čo oddane slúžia. Takých, čo sa neštítia ničoho. Takých, ktorých vytiahli odkiaľsi zo spodiny a potom sa nevedeli nasýtiť mocou.

Vždy s obuškom:
Volal sa František Pergl a bol neobmedzeným pánom v domčeku. Pre jeho vychrtnutú postavu ho prezývali Vysušená lipa, ale i Čierny penicilín - preto, lebo vyhladovaným a vysmädnutým často ordinoval liek fenolftaleín, ktorý vyvolával hnačky a oslaboval organizmus. Roku 1948 bol práporčíkom československej armády. Ako päťdesiatpäťročný. Nie ktovieaká kariéra. Navyše - išiel o ňom chýr, že je najsprostejší a najhorší práporčík.
Pergl vždy chodil s obuškom. A každého privítal jeho údermi. Priviedli generála Vladimíra Přikryla, bývalého legionára, účastníka protifašistického odboja vo Veľkej Británii, v Svobodovej armáde, v SNP, a Pergl sa potešil: „Tak už aj pán generál je tu?“ A uštedril mu úder do tváre. Tentoraz päsťou. Postŕhal mu epolety a všetky vyznamenania. Čo si on, ešte nedávno zaznávaný práporčík, môže dovoliť voči generálovi! Priviedli hokejistov armádneho klubu, slávnych chlapcov, čo vyhrali majstrovstvá sveta, ale prebleskol chýr, že pri najbližšom zájazde chcú zostať v Amerike. Jeden z nich, Antonín Španninger, spomínal: „A potom prišiel všemocný Pergl vo vysokých čižmách a v rajtkách, aj esesácka uniforma by mu bola slušala. ,Vyzliecť donaha! Nehovoriť!‘ Prvý úder. A druhý. Keď obrátili vrecká mojich nohavíc a našli žuvačky, poctil ma aj prvým titulom: ,Ty jedna zapredaná sviňa americká!‘“
Pravdaže, obušok nebol jediný Perglov pracovný nástroj. Iný hokejista, Augustin Bubník, spomína: „Jeden zo svojich obľúbených nástrojov skúšal aj na mne: kliešte, ktorých páky nasadzoval za uši a uťahoval šraubom. Bola to bolesť na zbláznenie.“

Mučenie na storako:
Nepriznávaš sa? Nepriznávaš sa, že si špión, diverzant, vlastizradca, že si sa zapredal imperialistickým vojnovým štváčom? Nepriznávaš sa ani, keď sme ťa celé dni vypočúvali a bili? Uvidíme, koľko ešte vydržíš. Keď ťa nebudeme vypočúvať, budeš stále cvičiť, chodiť, možno len stáť, ale sadnúť si nesmieš. Ani spať. A nedostaneš ani žrádlo...
Augustin Bubník spomína: „Na výsluchy ma odvádzali o šiestej ráno, späť väčšinou až neskoro večer. A celý čas bez jedla. Niekedy ma Pergl, unaveného z výsluchov a hladného na spadnutie, namiesto chleba nútil behať okolo stien cely. Keď nohy odmietali slúžiť, pomáhal mi obuškom.“ Generál Karel Kutlvašr, veliteľ Pražského povstania, napísal: „V zime nám Pergl prikázal vyniesť posteľ na chodbu a celú noc prechodiť v cele pri otvorenom okne.“
Vo februári 1951 zatkli majora Tomáša Sedláčka, ktorý za vojny slúžil v československej západnej i východnej armáde, bojoval na Dukle i v SNP. V domčeku okúsil jednu z najsurovejších Perglových metód: „Namontoval ma do špeciálnych a nesmierne trýznivých okov. Na každú nohu mi prišrauboval ťažkú, možno sedemkilovú manžetu, spojil ich mohutnou reťazou a jej okom pretiahol o niečo slabšiu reťaz...“ Ťažkú reťaz vzal Sedláček do rúk a musel chodiť. Ustavične chodiť. Celú noc chodiť. Rátal: na tej triapolmetrovej dĺžke cely za noc prešiel takmer tridsaťpäť kilometrov. K tomu mu zvonkohra na veži Lorety každú hodinu vyhrávala - Tisíckrát ťa pozdravujem.
„Dvere do mojej cely boli vo dne v noci otvorené,“ zaznamenal plukovník F. „To preto, aby som počul plač a výkriky.“

Na šibenicu!:
Podplukovník František Skokan, účastník bojov na západe i východe, o Kyjev i na Dukle, generál Karel Janoušek, ktorý päť rokov bojoval za prvej svetovej a šesť za druhej svetovej vojny, generál Heliodor Píka, hlavný organizátor československého odboja na východe, generál doktor inžinier Václav Paleček, major Arnošt Černý, major Vladimír Nechanský... Nie desiatky, ale stovky význačných ľudí sa ocitli v domčeku. Z mučiarne obranného spravodajstva viedli iba dve cesty - alebo na šibenicu, alebo na dlhé roky do väznice. Dvadsaťdva vysokých dôstojníkov popravili, ďalší dostali doživotie (Vladimír Přikryl i plukovník Alexander Korda, Slovák, ktorý sa vyznamenal v Slovenskom národnom povstaní), ďalším vymerali tresty od päť do dvadsaťštyri rokov. Bez dôkazov, bez obhajcov, často aj bez svedkov - prípadne s takými, ktorých rovnako násilne prinútili.
Skvelá práca! Reicin sa mal čím pýšiť. Sadistu Pergla čoskoro povýšili na poručíka, potom na štábneho kapitána. Potom... Potom sa všetko prevalilo. Našli sa odvážlivci, ktorí odhalili hroznú pravdu o domčeku. Souček, Musil, Bohata, Vokurka, Řičica, Slavík, Raban, Turek, Myslík, členovia bicej čaty a ich šéfovia sa ocitli na lavici obžalovaných a ako predtým ich obete, aj z nich niektorí odvisli. Reicina popravili v decembri 1952, ale ako člena sprisahaneckého centra Rudolfa Slánskeho, Musila v januári 1954. Pergla odsúdili na jedenásť rokov. Na proces čakal v domčeku, v ktorom ešte len nedávno neobmedzene kraľoval. Odvážlivcov postupne degradovali, viacerých obvinených odsúdili len naoko, svedkovia sa triasli o život, nevinní ešte dlho sedeli vo väznici a ešte dlho trpeli po prepustení, bicie komandá sa činili v iných väzniciach a hlavná vlna nezákonných procesov sa ešte len dvíhala. Násilie bolo podstatou systému.

LADISLAV ŠVIHRAN, pre PLUS 7 dní

 Autor: MIRI

Komentáře

sawier

19. 01. 2010, 10:23

Skvělý článek. Já se o poválečné období moc nezajímám, ale o tomhle už jsem slyšel. Jen mi vysvětlete jedno: jaká byla podstata mučení, zatýkání, označování za vlastizrádce (mimo jiné například československých letců, kteří se vrátili z Anglie), za co mohli a proč byli takto odměňováni za pomoc při porážce nacistů?

Iceman

19. 01. 2010, 10:39

Sawier: zjednodušeně - nehodili se komunistům do krámu, byli to účastníci západního odboje a lidé věrní demokratickým idejím. Takoví pro ně byli jako zkažené jablko v košíku - mohli někoho "nakazit" svým myšlením.
No a občas se tam připletl i někdo z bolševiků, který se z nejrůznějších důvodů nehodil, a bylo potřeba se ho zbavit, udělat z něj exemplární případ.

Marcus5

19. 01. 2010, 13:52

Miri velmi děkuji za článek ,na tyto zvěrstva se nesmí zapomenout. Měl jsem jednoho dědu v koncentračním táboře a druhého v komunictickém lágru a když později vzpomínali ,na jedné věci se vždy shodli - bolševici byli horší ,byli to naši ,,bratři,,

drachir1

19. 01. 2010, 14:41

Taková svoloč se najde v každé zemi.

DFC

19. 01. 2010, 20:51

Tomáš Sedláček je již jedním z mála přeživších, který podává svědectví o těchto bolševických dobytcích.
Snažím se synovi a neteřím již odmalička vštěpovat, co to byla 1. republika, nacismus, bolševismus, ale jejich otázky svědčí o tom, že je to pro ně něco jako doba před Kristem. Nacismus a Bolševismus naší rodinu, tak jako mnohé bolestně poznamenal. Jak to ale těm mladým vysvětlit? A to se ještě sám za mladého považuji

MIRI

19. 01. 2010, 21:04

DFC: myslím si, že si To napísal veľmi dobre. Ani keby to boli práve moje myšlienky.

Mazurek

19. 01. 2010, 23:35

Bolševika postavit mimo zákon, mám své zkušenosti
Jeden můj známý si za hluboké totality zašel v neděli před obědem přes ulici na pivko. jen tak nalehko v papučích a u stolu prohodil několik nespokojených slov s režimem. Chyba. S obědem na něj musela rodina počkat několik let!!!!!!

sawier

20. 01. 2010, 08:30

DFC: mě je dnes 18 let, o druhou světovou válku se zajímám už 4 nebo 5 let, stal se ze mě sběratel. Od 14 let sosám informace nejen o válečném, ale i poválečném období. Znám i několik mých vrstevníků, kteří o tom také něco ví, ale je jich hodně málo. Tak se aspoň já snažím a roznáším informace o hrůzách a utrpení, protože na to se nikdy nesmí zapomenout. Jsem ve 3. Ročníku střední školy a mám dělat referát o nacismu. Jenomže slyšet to nestačí. Chce to vidět. Proto jsem se rozhodl sestřihat podle svého dokumentární film a nabídl jsem našemu třídnímu zájezd do Osvětimi. Zalíbilo se mu to a v březnu tam jedem. Na nejhorší válku v moderních dějinách lidstva se nesmí zapomenout....

DFC

20. 01. 2010, 13:01

sawier: Máš můj obdiv

Lothar

25. 01. 2010, 22:05

sawier: Jestli se chceš o té době po válce a těsně před únorem 48 něco dozvědět, doporučuji útlou knihu SOUMRAK DEMOKRACIE od Hanzlíka a Pospíšila. Jedni se drali hlava nehlava k moci a druzí se báli a ustupovali - a to i náš prezident Beneš...

sawier

26. 01. 2010, 08:17

Lothar: děkuji za doporučení, určitě se po ní podívám

MIRI

28. 01. 2010, 15:29

sawier: Tak Ti držím palce.

Hektorianss

29. 01. 2010, 10:51

v tomto sme boli ozaj neprekonatelni dokonca aj pred Gestapom,ublizovat a vybijat sa na vlastnom narode...na zaplakanie!