Lopatka

Keďže nedeľa priam vyzývala k prechádzke, vybrali sme sa s priateľom a našimi synmi do známej lokality. Žiaden detektor, v batohu len slaninka a klobásky a dobrá nálada. Tak sme zastali na okraji hlavnej cesty, tú lesnú nám blokovala závora, odstavili autá a vykročili do lesa. Neprešli sme ani 50 m keď za nami zastavilo auto a sympatický pán, veľmi slušne, ale nekompromisne začal klásť otázky. Kto sme, kam ideme, čo chceme robiť... Po našom vysvetlení, že synom ideme ukázať jeden z najkrajších kútov nášho Slovenska sa len vecne opýtal, čo tá lopatka, čo mi trčí z batoha. Len podotýkam, že po vzájomnom predstavení ten pán mal naozaj právomoc nám otázky klásť a určite sme ho na 100 percent nepresvedčili, že nepatríme medzi tých, ktorí spôsobujú sebe a iným problémy. Tak sme naozaj prechodili pekných pár kilometrov, tie klobásy a slaninu opiekli a samozrejme aj zjedli a po ceste s chlapcami diskutovali nad pozostatkami ruskej helmy, delili sa o radosť nad nálezom zhrdzavenej lopatky a rozoberali, aké to mohlo byť v časoch, keď na tých miestach umierali ľudia. Odchádzali sme s pocitom, že sa sem určite ešte vrátime, ale aj s vedomím že sme nesklamali “ochrancu” tohto malého regiónu, aj keď poľná lopatka v batohu doslova poskakovala chuťou zahryznúť sa aspoň raz do zeme. Ešte dodám, že po ceste sme sa nikde nezastavovali, nevšimli sme si aby nás ktokoľvek akýmkoľvek spôsobom sledoval ani naše EČ ( či po starom ŠPZ-etky ) neboli v danom kraji „exotické“ a navyše nepamätám, aby sme posledných 5 km stretli oproti idúce auto. Takže už len úplne na záver zostáva veriť, že tých, vďaka ktorým sa naozaj slušný záujemca o kus histórie nemôže prejsť po lese, je čoraz menej a snáď raz nás nebudú kontrolovať, ale možno dokonca doprevádzať. Tiež prosím o identifikáciu torza poľnej lopatky.

Crusader