Úvod / Články

Rýchla spravodlivosť

27. 04. 2010 Autor: MIRI 8114× 10
Talianskeho diktátora Mussoliniho popravili ešte pred skončením druhej svetovej vojny. Pani Rosa Mussoliniová, učiteľka v dedinke Dovia pod Apeninami, začula jedného dňa z izby akýsi hluk. Čo to je za krik?! Benito je tam predsa sám! Vari mu len nepreskočilo? Preľaknutá otvorila dvere, vbehla do izby a uvidela, ako jej dvanásťročný syn stojí uprostred miestnosti a z plných pľúc reční. Matkiným obavám sa vysmial: „Cvičím sa, aby sa raz pred mojím hlasom triasol celý národ,“ vysvetlil jej.

Násilník:
V škole u saleziánov si nevyslúžil dobrý chýr. Dostával sa do sporu so spolužiakmi i s učiteľmi. Ustavične ho karhali a trestali. Keď ho raz učiteľ udrel pravítkom, hodil do neho kalamár. Vyhodili ho. Mamička slzami vyprosila jeho návrat. Konflikty pokračovali a keď nožíkom pichol spolužiaka do nohy, znova letel. To isté sa opakovalo na strednej škole. Bol spupný, agresívny, bil sa so spolužiakmi, tyranizoval ich. Tyranizoval podobne ako jeho neskorší najlepší kamarát Hitler.
Mal sotva osemnásť, keď sa roztriasli pred ním ženy. Tak často ako jeho mamička, zbožná katolíčka, chodila do kostola, on chodil do nevestincov. Voči ženám sa správal surovo, bezočivo, kruto. Neraz sa ich zmocňoval násilím.
Po maturite učil. Zakrátko sa aj tam s ním rozlúčili: chodil oblečený ako tulák, pil, mastil karty, obťažoval ženy. Nikomu v dedine sa nezapáčil. Potom pracoval vo Švajčiarsku ako stavebný robotník. Tú prácu poriadne ani neokúsil - niektoré pramene uvádzajú, že „iba niekoľko dní nosil tehly z prízemia na prvé poschodie“. Práca mu ani trochu nevoňala, a tak sa len potĺkal. Vlastne podobne ako jeho budúci priateľ Hitler, ktorý sa vypracoval na viedenského povaľača. Do dvadsiateho šiesteho roku života Benita šesť ráz uväznili pre bitky, násilnosti a výtržnosti.

Hravo k moci:
Potom sa zblížil so socialistickým hnutím, postavil sa na tribúnu a vysvitlo, že je výborným rečníkom. Napísal článok a tiež sa osvedčil. Začala sa jeho politická kariéra. Hájil farby socialistov. Pred prvou svetovou vojnou sa s nimi rozišiel a po nej zorganizoval Zväz účastníkov vojny. To bol zárodok fašistickej strany. Z tribún plamenne rečnil proti „idiotskej dogme“ červených, dovolával sa národného cítenia, dožadoval sa pridelenia pôdy roľníkom, zrušenia šľachtických titulov, konfiškácie majetku získaného za vojny... Či nevravel z duše talianskeho ľudu?
Do predvolebného boja tiahol s mužmi odhodlanými na všetko, vyzbrojenými obuškami, dýkami, bičmi. Utŕžil katastrofálnu prehru. Jeho strana nezískala v parlamente jediné kreslo. Vraj preto, lebo vniesol do ulíc násilie. No o tri roky neskôr, roku 1922, sa práve násilím zmocnil vlády. S hrdlorezmi v čiernych košeliach tiahol na Rím a nik sa mu nepostavil na odpor, ani armáda, ani polícia. Ustráchaný kráľ Viktor Emanuel III. ho vymenoval za ministerského predsedu. Mussolini sa ako tridsaťdeväťročný stal najmladším predsedom vlády v dejinách. Pred jeho hlasom sa triasol celý národ. Podľa Mussoliniho vzoru sa pokúsil uzurpovať moc Hitler, ale sa mu to nepodarilo. Ešte dlhé roky si musel počkať.
Mussolini nebol hlupák, bol vzdelaný, ovládal jazyky a v povojnovom chaose zaviedol v krajine poriadok, hospodárstvo sa stabilizovalo, nezamestnanosť klesla. Diktatúry sa na začiatku osvedčujú, potom prinášajú katastrofu. Čoskoro sa roztriasli aj talianski susedia. Taliansko prepadlo Etiópiu, máčalo si prsty v španielskej vojne, zaútočilo na Albánsko, na Grécko, vyhlásilo vojnu Francúzsku, Sovietskemu zväzu... No v apríli roku 1945 aj Mussolini, tvrdý, neoblomný, neľútostný, krutý muž, prepadol panike a strachu.

Na úteku:
V piatok ráno 27. apríla sa Benito Mussolini aj so sprievodom najvernejších vybral na cestu z Menaggia k švajčiarskym hraniciam. Veď čo mu zostávalo iné, iba utekať. Spojenecké vojská už oslobodili takmer celý Apeninský polostrov, partizáni zvádzali prudké boje aj na severe, tam, kde sídlil Mussolini a jeho vláda. Smrť dýchala Benitovi na chrbát. Tých najvernejších sa v mestečku zišlo veľmi málo. Napriek tomu, že sa zaprisahávali svojmu pohlavárovi neopustiť ho.
Mussolinimu však šťastie žičilo. Teda myslel si, že mu žičí. V noci prišla do Menaggia kolóna nákladných áut takmer s dvoma stovkami nemeckých vojakov. Dôstojník SS ponúkol utekajúcim ochranu. Mussolini, tento cirkusant, šašo, podliehajúci náladám, sa z hlbokej depresie dostal do vytrženia. Teatrálne zvolal: „S dvoma stovkami Nemcov pôjdeme hoci aj na kraj sveta.“
Kolóna sa o pol šiestej ráno pohla z Menaggia. Bolo v nej vyše tridsať áut, nákladných i osobných, a pancierové vozidlo. Približne o hodinu sa zastavili na oddych. Potom sa znova vybrali na cestu. Ďaleko sa však nedostali. Tam, kde sa z jednej strany vypínali vysoké skalnaté úbočia a z druhej strmé brehy jazera, ich zastavila barikáda. Spredu i z úbočí sa rozľahli výstrely z guľometu a zo samopalov. Nemci odpovedali paľbou. Zarachotil výstrel z dela. Potom sa rozhostilo ticho.

„Objavil som Brucháča“:
Partizánov, ktorí zastavili kolónu, bolo málo, dovedna osem. Nechceli sa púšťať do rizika. Čakali. Na ich veľké prekvapenie Nemci vyvesili bielu zástavu. Chceli rokovať. A tak rokovali. Ale hoci nemecký dôstojník plynulo hovoril po taliansky, nemohli sa dohodnúť. Nemci žiadali voľný prechod, partizáni nástojili, aby zložili zbrane. Niekoľko hodín sa nemohli dohodnúť. Partizáni zatiaľ poslali po pomoc. Napokon vojakom povolili odchod s podmienkou, že im skontrolujú doklady a vydajú Talianov v kolóne.
Komisár oddielu práve prezeral Nemcom doklady na jednom z nákladných áut, keď dobehol k nemu Giuseppe Negri. Bol vzrušený. Komisára ťahal bokom. „Objavil som Brucháča,“ šepkal mu do ucha. Brucháč bola jedna z Mussoliniho prezývok. Veliteľ mu nechcel uveriť. Negri zbadal duceho na podlahe nákladného auta, ako sa v kútiku chúli na handrách. „Kamarát je opitý,“ vysvetľovali vojaci. Golier na nemeckom plášti mal vyhrnutý, prilbu narazenú na oči.
Komisár Urbano Lazzaro sa ocitol pred zložitým rozhodnutím. Naokolo presila dobre vyzbrojených Nemcov a ak naozaj prevážajú Mussoliniho, iste ho budú brániť zubami-nechtami. Opatrne rozostavil niekoľkých svojich mužov a podišiel k autu. Stiahol mužovi v kútiku prilbu z hlavy a uvidel lysinu, odhrnul mu golier a z očí stiahol tmavé okuliare. Mussolini stískal medzi kolenami samopal. Komisár mu ho vzal. Duce mal tvár popolavú, pohľad neprítomný. Na jeho obranu nepadol jediný výstrel.

K múru:
Aj Taliani majú svoj Ostrý Grúň. A nie jeden. V obci Santa Anna di Stazemma fašisti povraždili celé rodiny s deťmi.
V ďalšej vynašli nový spôsob zabíjania detí: jeden vyhodil dieťa do vzduchu, druhý ho zastrelil takpovediac za letu. Do mramorových dosiek na múre kostola v Marzabotte je vyrytých 1 830 mien povraždených z okolitých dedín. Odpor proti Mussoliniho diktatúre si vyžiadal prinajmenej stotisíc obetí, na bojiskách padlo takmer pol milióna Talianov... To všetko a mnoho ďalšieho bolo dosť na niekoľko rozsudkov smrti. Na druhý deň popoludní do dediny San Maurizi di Brunate prichádza po Mussoliniho a jeho milenku Clarettu Petacciovú vysoký muž v civile. S rozkazom vykonať rozsudok. Je to plukovník s krycím menom Valerio, veliteľ žandárstva partizánskeho hlavného štábu. Postavili ich oboch k múriku neďalekej vily. Mussolini žobronil o milosť. Veď aj on predsa mnohých omilostil. Po výstreloch padol na kolená a Claretta sa vrhla k nemu. Zasiahla ju dávka zo samopalu a aj ona padla na zem.
Skrvavené telá - ich a ďalších pätnástich popravených fašistických pohlavárov - previezli nákladným autom do Milána. Zložili ich na námestí Loreto, kde fašisti pred pol rokom zastrelili pätnásť vlastencov. Rozzúrený dav ich zavesil dolu hlavou pod strechu benzínovej pumpy. Hitler sa naľakal správy o Mussoliniho potupnej smrti. Podobnej sa vyhol tým, že spáchal samovraždu a prikázal spáliť svoju mŕtvolu. Len málo sa odlišovali osudy dvoch diktátorov.

LADISLAV ŠVIHRAN. Pre Plus 7 dní

 Autor: MIRI

Komentáře

Vojtaci

27. 04. 2010, 12:38

podle svědectví pamětníka, na mrtvoly plival dav, až byly mrtvoly obalené chrly, přijeli hasiči, mrtvoly opláchly vodou z hasičské stříkačky, a dav mohl plivat znovu, morbidní, ale pravdivé

benedek

27. 04. 2010, 13:50

A ještě jedno přímé svědectví: Na Clarettě Petacci se poté co jí zbabělci "zasiahli dávkou zo samopalu" ti největší jistě vínem a dalšími drijáky posilnění zvrhlíci patřičně vyřádili než vystydla úplně. Toť důkazy z "jiného soudku"! Proto tuhle hnusnou dobu jsem raději vynechal ze svého zájmu o historii. Pro mě vše slušné končí rokem 1918...

DFC

27. 04. 2010, 13:51

Psům psí smrt. Musím od babky získat fotku, kterou pořídil můj příbuzný, který jakožto "Vladař" a partyzán byl v Miláně při "druhé exekuci".

benedek

27. 04. 2010, 14:00

Ájeje zase jsi tu idealisto! Škoda, že Tvůj děd jakožto "Vladař" správně česky "Háchův Ratataboys" nevzal svojí břízu a nestřílel hlava nehlava do hajlujícího davu na Václavském náměstí. Podle hesla "Psům psí smrt!". Člověče Tebe je třeba u  převychovat

MIRI

27. 04. 2010, 22:40

benedek:no pokiaľ je to pravda čo píšeš, tak teda to už je zvrhlosť najhrubšieho zrna. Tiež neodpúšťam, ale mám svoje zásady. Pokiaľ má človek SVOJU česť, tak toto by nedokázal.

mjrskvara

01. 05. 2010, 22:00

hezky napsané

Frézař

04. 05. 2010, 22:01

Kde je relevantnost tohoto příspěvku pro DW? Skutečnost, že se jej p. Švihranovi podařilo prodat médiu "+ 7 dní" je ještě pochopitelná, ale co dělá tady? Je snad důvodem jen snaha o pouhé sebezviditelnění autora příspěvku za každou cenu, kombinované snad pokusem trochu lacině zadrnkat na emotivní strunu detektorářů? Poněkud podivná motivace.

MIRI

05. 05. 2010, 16:18

Frezar: komanč. Trochu zodpovednosti. Môjho otca komanči osrali, zo zajatia sa vrátil po 16 rokoch na Ďalekom východe a rehabilitácia ?.....Zadrnkat si môšeš pri fréze, keď doma nemôžeš. Motivácia.

halfzwaar

11. 05. 2010, 00:26

No, ten článek je poměrně slátanina na úrovni slohového cvičení zadaného 7. třídě pomocné školy a opravovaného učitelkou v přechodu po dvou litrech španělského škatuláku, ale celkem to nic nemění na tom, že duševní stav Italů za Mussoliniho se příliš nelišil od stavu, který v našich končinách vládl za Husáka. Hezky to popisuje C. Malaparte.

laketahoa

14. 05. 2010, 15:21

Halfzwaar Hlava mi nebere jak někdo může napadnout práci druhého, když sám ani nic ze svých znalostí a umu neukázal. Někoho pohanět je tak strašně jednoduché a bezpracné... Viď? Tebe v mládí asi týrali rodiče, kamarádi, učitelka a zvlášť při hodině dějěpisu a zeměpisu. Neldřív ukaž co umíš a pak kritizuj. Ale většinou ti co umí, hloupě nemelou...