Tři články od aSton(e)

Vykrádači hrobov

Za kovovú pracku z opaska dostanú 20 až 30 eur, za identifikačné známky 50 až 100 eur, za zachovanú prilbu až 100 eur...

Guľka zasiahla prilbu tesne za ľavým uchom. Zostala po nej len malá dierka. Vyletela nad ľavým spánkom a vzala so sebou aj časť prilby veľkú ako dve spojene dlane. Nemecký vojak, ktorý ju nosil, nemal šancu. Bola to jeho smrť. Nikto sa dnes už nedozvie, komu patrila. Ani o čom uvažoval tesne predtým, ako ho guľka trafila. Nevedno, či bol mladý, či v prilbe skrýval sivé vlasy. On už neexistuje. Zostala len tá stará zhrdzavená prilba, pre ktorú ktosi rozkopal jeho hrob. Ktosi, komu na tom vojakovi vôbec nezáležalo, ktosi, kto ho vôbec nepoznal. Chcel ho len okradnúť. Takmer šesťdesiat rokov po smrti.

Štvrtenie mŕtvol:
„Ťažko si predstaviť, že práve tu na vrchu nad Dobroslavou, ktorý miestni nazývajú Ver Hor, boli kedysi pasienky a polia. Dnes je tu les s päťdesiatročnými bukmi. Spomienky zarástli, ale zákopy pre pešiakov zostali,“ rozpráva Dr. Jozef Rodák z Vojenského múzea vo Svidníku. Má pravdu. Kam sa pozriete, vidíte jamy. Kedysi museli byť hlbšie, teraz sú zapadané jesenným lístím, ale sú tu. „Na týchto miestach sa front zastavil na celé dva mesiace. Červená armáda prešla hranice 6. októbra a na tomto kopci sa bojovalo až do 28. novembra 1944. Zákopová vojna. Ešte stále tu voda občas vyplaví celú kostru. Pred piatimi rokmi, po silných dažďoch, som sám jednu našiel. Aj deti pri hre objavili kostru muža s červenou hviezdou na hrudi. Len vďaka nej sme zistili, kto bol ten vojak, aj to, že jeho brat bojoval len o kúsok ďalej vo Vápeníku. Nevedeli o sebe. Brat sa o mŕtvom bratovi dozvedel až po polstoročí, keď ho prišiel pochovať. Mnohí z tých, ktorí na Dukle padli, však nemali ani takýto kúsok šťastia. Zostali bezmennými obeťami vojny. Ich telá tu ležali od októbra do jari, keď prišlo vládne nariadenie, že padlých treba pozbierať a pochovať,“ hovorí Dr. Jozef Rodák.
„Otec môjho švagra bol vtedy v Dobroslave richtárom, robil si špeciálny zoznam tých, ktorých pochovávali. Bolo ich vyše päťsto len na Ver Hore, bola to strašná práca. Rozprával o tom aj bývalý údržbár nášho múzea, mŕtvych na Dukle aj sám pochovával. Telá nemohli nakladať na voz rukami, len vidlami. A hoci štát platil päťsto korún za deň a pridal ešte aj litrovku pálenky, čoskoro nebolo nikoho, kto by to šiel robiť. Rómovia však zistili, že je to dobrý biznis, najmä keď štát začal platiť za každé telo. Stávalo sa, že nebohého rozštvrtili, aby dostali viac peňazí, kým neprišlo ďalšie nariadenie, že platiť sa bude len za telo s hlavou,“ spomína Dr. Jozef Rodák.
Mŕtvych bolo veľmi veľa. Len vo Svidníku vyše deväťtisíc vojakov, ale nejestvoval ani jediný zoznam. V Ladomírovej mali dvestoosemdesiat padlých vojakov, menný zoznam robil obecný funkcionár. „Rozprával mi, že ak to bol dôstojník, siahol mu do vrecka, vybral vojenskú knižku, zapísal meno. Ak bolo telo v pokročilom rozklade, nikto sa o nič nezaujímal, pochovali ho. Hrobov pribúdalo. Zostávali tie z vojny, pribúdali čerstvejšie na konci vojny. Duklianska zem skrýva veľmi veľa hrobov,“ dodáva.

Poklady v hroboch:
„Nemci mali inú filozofiu pochovávania mŕtvych ako Sovieti. Tá nemecká bola založená na osobnosti, sovietska na kolektíve,“ rozpráva Dr. Ján Tomko, podpredseda Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku. „Ak mali čas, odvážali padlých dvadsať až tridsať kilometrov do tyla, vypísali úmrtné listy, vzali identifikačné štítky. S úmrtným listom posielali do Nemecka aj cennosti. Každého vojaka pochovali do vlastného hrobu. Sovieti dávali prednosť spoločným hrobom a jednému spoločnému pamätníku. Aj preto sa nám dnes nemecké obete vojny darí identifikovať pomerne dobre, zo štrnásťtisíc sovietskych obetí sme však identifikoval sotva sedemsto. Najhoršie je to s tými vojakmi, ktorých pochovali narýchlo v zákopoch. Zákop sa často vo vojne stáva aj spoločným hrobom,“ dodáva.
A práve tieto miesta posledného odpočinku najviac lákajú novodobých vykrádačov hrobov. Vedia, že vtedy nebol čas. Je teda väčšia pravdepodobnosť, že tu objavia čosi, na čo sa vtedy zabudlo. Ale čo? Čo môže byť v hrobe starom šesťdesiat rokov?
„Exhumovali sme už vyše trinásťtisíc tiel nemeckých vojakov, ktorých sme pochovali na šiestich špeciálnych cintorínoch. Súvisí to s medzinárodnými dohodami o starostlivosti o vojnové hroby. Nálezy, ak sa to tak vôbec dá označiť, sa stále opakujú. Niekoľko gombíkov z uniformy, kovové pracky z opaskov, cvoky z podošiev topánok, prázdne nábojnice, štítok s menom. Ten mávajú na krku, v náprsnej taške, ak umreli v lazarete, potom zväčša v zatvorenej pravej ruke,“ hovorí Dr. Ján Tomko. „A presne tieto veci idú na burzách na dračku. V kurze sú nemecké insígnie, ruské sú lacnejšie, menej sa ich teda oplatí zbierať,“ dodáva Dr. Jozef Rodák. A začína hovoriť o cenách, čo za koľko možno zberateľom predať. „Za kovovú pracku z opaska dostanú vykrádači 20 až 30 eur, za nemecké identifikačné známky 50 až 100 eur, za nemecký bodák alebo za plynovú masku okolo 20 eur, za zachovanú prilbu až 100 eur, niektorí zberatelia si však viac cenia práve tie prestrelené, nemecký ručný granát s formou vajca ide po 10 eur. Všetko, samozrejme, závisí od zachovanosti tej-ktorej veci, Čím je v lepšom stave, tým viac sa na nej dá zarobiť. Je to stále rovnaký ‘artikel‘ , ale trh stále nie je nasýtený. Navyše, pokiaľ mám správne informácie, pribúda zberateľov, nielen v zahraničí, ale aj u nás doma. Niektoré veci vykrádači vykopávajú priamo na objednávku,“ hovorí Dr. Jozef Rodák.

Rozkopané hroby, tanky v zbere železa:
„Hovorím im �" novodobí zlatokopi. Prichádzajú na džípoch s veľkou úložnou plochou, rozložia si stany, pobiehajú tu v maskáčoch a s veľmi výkonnými mínohľadačkami v rukách. Vždy sem prichádzali, ale to, čo sa tu deje v posledných rokoch, a najmä toto leto, je predsa len priveľa. To sú už doslova nájazdy po česky hovoriacich “tvrdých chlapcov” a tí rozkopávajú v okolí úplne všetko. Je verejným tajomstvom, že im pomáhajú aj chlapci z okolitých obcí, najmä zo Svidničky, a aj Rómovia, čo sa vrhli na tanky, ktoré má naše múzeum v duklianskom Údolí smrti. Poberú z nich, čo sa dá a predajú ako druhotnú surovinu. Dostanú pár korún, my evidujeme obrovské škody. Pre nich kus železa, pre nás historický exponát. Pokiaľ viem, naše múzeum je jediné takéto múzeum pod holým nebom. Lenže ľuďom už nič nie je sväté, ani história, ba ani hroby,“ hovorí Dr. Jozef Rodák.
„Nemci nás mali dlhé roky za slušných, civilizovaných ľudí. Na burzách sa nezjavovali predmety zo Slovenska, zvyčajne len z Ruska, Ukrajiny a Poľska. Pred dvoma rokmi sa však vykrádanie hrobov stalo módou aj u nás. Nielen tých z druhej, ale aj z prvej svetovej vojny, ktorých máme na Slovensku veľmi veľa na viac ako tristo cintorínoch,“ dodáva Dr. Ján Tomko. „A aj keď zatiaľ nevieme o tom, že by ktosi vykradol hrob nemeckého vojaka na cintoríne, mimo intravilánov obcí sa to stáva často najmä na severovýchode a juhozápade Slovenska. Na juhozápade vieme o nemecky a maďarsky hovoriacich vykrádačoch hrobov, tu, na severovýchode sú to predovšetkým po česky hovoriaci ľudia. Začiatkom tohto roku Ministerstvo vnútra SR oslovilo všetky okresné úrady, Úniu miest aj Združenie miest a obcí Slovenska, aby vojnové hroby chránili pred zničením a zneuctením. Napriek tomu sa občas na zberateľských burzách údajne zjavujú aj predmety zo Slovenska,“ dodáva Dr. Ján Tomko.

Ide len o peniaze?:
Nemecký vojak sa zaľúbil do dievčiny z východného Slovenska. A možno sa len ona zaľúbila do neho, ktovie. Žil s ňou, kým sa front nepohol ďalej. Odišiel a nikdy viac sa neozval. Až po päťdesiatich rokoch zistili, že ďaleko neodišiel. Padol o dvadsať kilometrov ďalej, kde ho aj pochovali. Zaujímajú takéto osudy ešte vôbec dakoho? Alebo už ide len o to, čo si ten vojak vzal so sebou do hrobu? Možno krížik? Možno fotografiu svojej milej? Možno prestrelenú prilbu? Alebo fixačné zdravotnícke materiály, ktorými mu chceli spevniť dolámané údy v nejakom lazarete. A možno pár prezervatívov, ktoré starší nemeckí vojaci „fasovali“ a ktoré ich sprevádzali až na druhý svet... Hyeny by sa zaujímali aspoň o kosti. Tie však novodobým vykrádačom hrobov nehovoria nič. Aspoň zatiaľ. Keby sa našiel záujemca, ktorý by si ich chcel vystaviť v sekretári, určite by mu ich zohnali. Ide predsa o peniaze!

Zdroj: Plus 7 dní

Poznámka: tento článok vyšiel pred pár rokmi a nebol nijako upravovaný



Ticho pred výbuchom

Na bratislavskej Železnej studničke číha na turistov funkčná munícia
Zákutia bratislavského lesoparku sú plné oddychu chtivých nadšencov najmä počas víkendov a prázdnin. Máloktorému z turistov či cyklistov však napadne, že mu pod nohami alebo kolesami bicykla drieme hotový arzenál nevybuchnutej munície z II. svetovej vojny. Časť Železnej studničky je totiž malým Duklianskym priesmykom.

Na začiatku bol granát:
K vyhľadávaniu funkčnej munície sa 49-ročný Štefan M. z Bratislavy dostal ako slepé kura k zrnu. Lepšie povedané, všetko sa to začalo mínometným granátom. V roku 1967 bol vtedy 14-ročný Štefan na Železnej studničke na školských branných hrách. Potreboval si odskočiť, vbehol do neďalekých kríkov. Pošmykol sa a spadol. Siahol do trávy a zrazu z nej vytiahol mínometný granát. „Oznámil som to pyrotechnikom. Vtedy odstrelili tri míny, tri delostrelecké a dva ručné granáty. Myslel som si, že to všetko poprehliadali,“ spomína Štefan.
Pred tromi rokmi sa osud zopakoval. Tentoraz išiel na branné hry na Železnú studničku Štefanov syn a otec si spomenul na príhodu z detstva. Od kamaráta si požičal mínohľadačku a vybral sa do lesa. „Sotva som ju tam zapol, začala pípať. Odvtedy tam chodievam často. Je toho dosť, asi dvojkilometrový úsek a na každú stranu cesty je to asi tristo - štyristo metrov,“ dodáva. Doteraz našiel 321 kusov nevybuchnutej munície. Na jeden šup dokonca naraz dvadsaťtri kusov!!!

Od trilobitov k črepinám:
Hlavný Štefanovým koníčkom je paleontológia. Jeho bohaté nálezy odpočívajú vo vitrínach Slovenského národného múzea v Bratislave. „Jediné, čo majú tieto granáty s paleontológiou spoločné, je, že sa človek hrabe v zemi a niečo hľadá. Samozrejme, že mám strach, pretože nikdy neviem, na čo narazím. Občas mám však pocit, akoby to tu niekto sadil,“ hovorí Štefan, kým pyrotechnici nakladajú jeho ostré nálezy do zelenej debničky od ovocia vo svojej bielej policajnej nive. Technické vybavenie totiž nie je práve najmodernejšie...
Najnebezpečnejšie sú malé nábojnice, ktoré často ležia voľne na povrchu. Ohrozujú najmä deti, ktorým sa zmestia do vrecka. Potom stačí iba bláznivý nápad hodiť ich do ohňa alebo skúsiť ich rozobrať a nešťastie je na svete.
Podľa slov pyrotechnika bratislavského Kriminalistického a expertízneho ústavu Miroslava Gonu boli počas II. svetovej vojny na Železnej studničke nemecké vojenské sklady, protilietadlové delá a ťažké delostrelectvo. „Pri ústupe to Nemci vyhodili do vzduchu,“ dodáva.
Ďalší zdroj tvrdí, že po vojne v týchto miestach odpálili nevybuchnutú muníciu. Pyrotechnik to vraj vtedy zbabral, pretože výbuch väčšinu munície rozmetal po okolí. Výber je bohatý, od nábojníc po cez granáty až po protilietadlové strely. Na Kačíne sú dokonca dymové granáty. Štefan našiel aj nábojnice z 19. storočia �" najstaršia je z roku 1869. Pochádzajú možno z poľovačiek, ale to je už iná kapitola.

Prievan na magistráte:
Správcom Železnej studničky sú Mestské lesy v Bratislave. „Som výkonným pracovníkom hospodárskej jednotky. Do lesoparku dávame ročne tri až štyri milióny. Ak niekto nájde v lese muníciu, mal by to oznámiť polícii,“ reagoval riaditeľ Mestských lesov Pavol Sečkár na otázku, ako by bolo možné tento problém vyriešiť. Na vyčistenie lesa nemá správca peniaze, ale dodal, že ak si mesto nájde prostriedky...
Nevybuchnutá munícia spôsobila na bratislavskom magistrále menší prievan. „Požiadal som ministerstvo vnútra o zaistenie miesta a presnú lokalizáciu. Nemôžeme si dovoliť ohroziť občanov. Bude potrebné vykonať pyrotechnický prieskum,“ vyjadril sa k problému Roman Vavrík, námestník primátora Bratislavy. Prečo až teraz, sme sa však nedozvedeli...

Pyrotechnický prieskum:
Na druhý deň prichádzame na dohovorené miesto. Čaká nás tam Štefan, ktorý si háčikom otvára auto, pretože si v ňom omylom zabuchol kľúče. Vchádzame do les, mínohľadačka pípa ako divá, všade je veľa črepín. „Nedávno som to tu prehľadával, našiel som okolo šesťdesiat kusov,“ hovorí Štefan. Kým pyrotechnici prišli, našiel jednu ostrú nábojnicu. Štefan im ukazuje, v ktorých miestach našiel funkčnú muníciu. Napokon všetci zisťujú, že má lepšiu mínohľadačku ako policajti...
Akým spôsobom a kedy budú lesy železnej studničky vyčistené, nikto nevie. Jedno je isté. Munície je tam požehnane a jej odstránenie nebude lacná záležitosť. Firmy, ktoré robia plošnú asanáciu územia, majú svoj cenník jasný. Pred dvoma rokmi brali za vyčistenie jedného hektára sedemdesiattisíc korún, ale čo je to v porovnaní s hodnotou ľudského života? Doteraz sa nič vážne našťastie nestalo. Ostáva len dúfať, že to tak zostane a že sa nesplnia Štefanove slová: „Je možné, že ma tu nájdete aj o tridsať rokov. Budem mať dlhú bielu bradu a mínohľadačku...“

Zdroj: Plus 7 dní

Poznámka: tento článok je starý približne 4 roky. To znamená, že niektoré údaje (napr. mená na úradných niektorých postoch)sa mohli zmeniť. V texte sú aj niektoré nesprávne výrazy prevažne z technického hľadiska, ktoré som však ponechal v pôvodne podobe.



Vrátia guľomet späť do vitríny?
Poprad - To je kúsok! Vyše 60kg vážiaci lietadlový guľomet doviezli na políciu v Poprade z Horskej záchrannej služby. Guľomet bol ešte donedávna vystavený v Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Na políciu sa dostal vďaka zbraňovej amnestii. Vráti sa späť do vitríny?
Už 46 zbraní zaregistrovali policajti v Poprade od vyhlásenia zbraňovej amnestie z 15. apríla minulého roku. Veľkokalibrový guľomet je však absolútnou kuriozitou. „Také niečo sme tu ešte nemali! Väčšinou ľudia nosia staršie poľovnícke zbrane, domácky vyrobené pušky alebo imitácie, ktoré našli v pivniciach či na pôjdoch (povalách / půdách �" poznámka aSton(e) ),“ uviedol policajt Juraj Kohút (53). Guľomet pochádza z dopravného lietadla Douglas, ktoré havarovalo 9. októbra 1944 na Zadnom Gerlachu vo Vysokých Tatrách s československými a ruskými výsadkármi na palube. Podľa J. Kohúta je guľomet kalibru 12,7 mm plne funkčný. To by však znamenalo, že múzeum ho nedostane naspäť. Guľomet totiž patrí k zbraniam kategórie A, na ktoré potrebuje vystavovateľ výnimku.
Podľa Mariána Šturcela, hovorcu Štátnych lesov TANAP-u, ktoré múzeum spravujú, guľomet funkčný nie je. „Chýbajú v ňom viaceré súčiastky. Aby sa z neho dalo strieľať, musel by ich niekto dodatočne vyrobiť,“ tvrdí hovorca. Okrem guľometu putovali z múzea TANAP-u na políciu aj dve brokové zbrane z I. svetovej vojny a atypická pytliacka puška, ktorá slúžila aj ako vychádzková palička. Zbraňová amnestia sa končí 15. apríla (2006 �" pozn. aSton(e) ).

Zdroj: Nový Čas